ho nepustí. Medzi takýchto fanatikov horolezectva patrí aj Peter Frankovič zo Smižian, ktorý bol členom medzinárodnej expedície na piaty najvyšší vrchol sveta himalájsky Makalu (8463 m).
"Moje cesta na Makalu začala 24. marca. Cez Žiliny a Varšavu sme s ďalšími dvoma kolegami zo Slovenska leteli do Amsterdamu. Odtiaľ cez Spojené arabské emiráty do Katmádu, kde sme od 26. marca čakali tri dni na vybavenie povolenia. Výstup na každý kopec niečo stojí. Za Makalu sme "vyvalili" 10-tisíc dolárov za úradnícke poplatky, plus každý musel zaplatiť stodolárový kolok do cestovného pasu. Dostali sme povolenie na šesťdesiat dní pobytu," začal svoje rozprávanie Peter Frankovič.
Vedúci výpravy bol Poliak Piotr Pustelnik a okrem Petra Frankoviča v zostave ešte figurovali aj ďalší dvaja Slováci Vladimír Štrba a Martin Gablík.
Na Makalu stál Slovák prvýkrát po 26 rokoch. V roku 1976 naň vystúpil Milan Kriššák. "Aklimatizáciu sme absolvovali na Ailenpiku, to je kopec oproti Mount Everestu, v šesťtisícovej výške. Potom sme sa štyria vrátili do Lukly, naložili do vrtuľníka dva a pol tony materiálu, ktorý sme zo sebou mali," opisuje začiatok cesty P. Frankovič, ktorý spolu so svojimi kolegami hneď na úvod cesty zažil nezvyčajnú udalosť.
"V základnom tábore sme vyložili materiál, a druhá časť išla peši. Nie všetko vošlo do vrtuľníka. V poslednej osade nás prepadli maoistickí povstalci, tí nám pozberali foťáky a kamery. Na osobu v prepočte sme museli zaplatiť výkupné desaťtisíc korún. Ešte šťastie, že s nami nebol vedúci výpravy. Za neho pýtali šesťdesiattisícové výkupné."
Záverečnú časť výstupu plánovala expedícia absolvovať 15. mája, ale všetko záležalo od počasia. V Nepále malo byť v tomto období leto. "Počasie nám veľmi neprialo. Každý deň snežilo, fúkalo, od jedenástej bolo vždy oblačno. Na to, že bolo leto, podmienky boli úplne zimné. Čo sa týka výstupu, nadreli sme sa ako kone. Nebolo to komerčné. Všetko sme si museli zabezpečovať z vlastných zdrojov. Mali sme osemnásť nosičov, čo nám pomohli vyniesť materiál do základného tábora, už potom na všetko sme boli samy," skonštatoval P. Frankovič.
Smutným dňom bol pre expedíciu v Nepále 26. apríl, keď dvaja členovia švajčiarskej výpravy vo výške 7 200 metrov našli mŕtveho 59ročného Raymonda Davida Caughrona z USA. "Prudká zmena počasia prišla z 25. na 26. apríla. Päťdesiat metrov od stanu zahynul Američan. Keď sa išlo do hora, prišla spomínaná prudká zmena počasia. Od vyčerpania a v silnom vetre, keď bolo asi mínus tridsať stupňov, Raymond David Coughron zamrzol na lane. Buď sa veľmi fyzicky preťažil, alebo mu podľa všetkého omrzli ruky. Už sa mu nedalo pomôcť. Vedúci nás zvolal všetkých naspäť do základného tábora. Napísali sme list, šerpa s ním bežal asi deň a pol do najbližšej osady, kde oznámil cez vysielačky a telefóny čo sa stalo. Musel zavolať na agentúru, od ktorej sme mali povolenie, a tá kontaktovala americkú ambasádu. Čakali sme, či smrť 59ročného amerického horolezca bude vyšetrovaná. Rodina na tom netrvala. Dostali sme povolenie, že ho môžeme pochovať. V 7 400-metrovej výške sme mu vykopali snežnú jamu, do ktorej bol uložený. Postavili sme mu pekný pamätník s pohľadom na Makalu," opisuje smutnú udalosť Peter Frankovič.
Sedem dní po tragédii mala medzinárodná expedícia strašne zlé počasie. Podarilo postaviť "dvojku" základný tábor, ale nešťastné udalosti mali ďalšie pokračovanie. "V tú noc, keď zamrzol Caughron, ďalší člen našej expedície z Aljašky prišiel o šesť prstov a ja som zamrzol od pása dole. Chodil som ako robot. Ešte teraz ma stále bolia kĺby a už som doma tri týždne. Pre zaujímavosť, vzhľadom na to, že to počasie nám príliš neprialo, ochorel nám aj styčný dôstojník. Dostal edem pľúc, museli ho odniesť preč, lebo začínal dostávať vodu do pľúc. Po horolezkyňu zo Švajčiarska, ktorá omrzla, prišiel vrtuľník. Pri prudkom náraze vetra zhodilo aj vrtuľník. Ostane tam už zdemolovaný ležať na večné veky," uviedol na margo ťažkých podmienok v Himalájach Peter Frankovič a dodáva: "Na vrchol Makalu sme vyšli tak, ako sme sa dohodli z každého štátu jeden. Vo štvrtok 16. mája 2002 vystúpil na vrchol najskôr vedúci výpravy Poliak Piotr Pustelnik, asi dve hodiny po ňom Martin Gablik a nakoniec Portugalčan Gonzalo Valez. Svoju úlohu sme splnili. Našli sme aj skalu našich predchodcov Schuberta a Kounického, ktorý na Makalu zahynuli na predchádzajúcich výpravách."
Každý športový úspech býva na Slovensku patrične ocenený, a preto nás zaujímalo, aké ohodnotenie sa dostalo trojici našich špičkových horolezcov.
"Zo Slovenska sme nedostali za výstup ani desať korún, z Úradu vlády Slovenskej republiky nám odpísali, že koníčky si hradí každý sám. Z Domu športu stručne odpovedali, že je pekné ísť na Makalu. Pre mňa skončila táto výprava so 120-tisícovým dlhom. Poliaci skonštatovali, že sa im s nami veľmi dobre spolupracovalo a nabudúcu jar nám zaplatia celú výpravu na Manaslu. Mali sme ísť ešte teraz do Karakoramu, ale medzi Indiou a Pakistanom sú nezhody a po styku s maoistami sme si povedali, že tam nemá význam ísť. Boli by to zbytočne vyhodené peniaze."
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
