postava z realizačných tímov bývalého Česko-Slovenska i Česka - Přemysl Čech. Šesťdesiattriročný dlhoročný masér je zaujímava persóna i kvôli mimošportovej kariére, avšak šport je na prvom mieste a taliansky šampionár v roku 1990 zostane v jeho srdci natrvalo zapísaný.
"Partia v Taliansku bola skvelá. Mal na to dobrý vplyv, ako tréner Vengloš, tak jeho asistent Ježek. Mimoriadna udalosť, ktorá sa prihodila, mám na mysli príchod Kubíka a Knoflíčka do mužstva na MS, bola záležitosťou trénera Vengloša. Presadil ich do tímu na poslednú chvíľu, hoci nevybojovali kvalifikáciu pre známe dôvody. Vôbec to nebolo jednoduché, mužstvo ich však prijalo za svojich a znova to zopakujem, veľký podiel mal na tom tréner Vengloš."
Kustód, či masér tímu sú ako hromozvody. Priťahujú k sebe názory trénerov na hráčov a opačne.
"Dôležité je, aby človek vedel vyjsť s trénerom i s hráčmi. Tá symbióza tam musí byť. Je v tom určitý prvok diplomacie, ale človek by nemal uškodiť ani hráčom, ani trénerom. Musí si zachovať svoju tvár a snažiť sa, aby to bolo ku prospechu veci."
Ktorý z hráčov mal na vás najvyššie nároky?
"Myslím si, že nejaké výnimočné neboli. Mohol by som spomenúť Ľuba Moravčíka, či Vila Hyravého, ale nebolo to nič špeciálne. Veľmi dobre som s nimi vychádzal."
Spomeniete si na nejakú úsmevnú príhodu s Moravčíkom?
"Ľuboš bol vždy hviezda v tom, že i keď sa mužstvu nedarilo, vytvoril v šatni výbornú atmosféru a nikdy nepokazil žiadnu srandu. Rovnako tak nikdy nikoho neurazil a vždy patril medzi popredných hráčov mužstva. A za to si ho veľmi vážim."
Tieto atribúty si jeho fanúšikovia cenia, no nemenej je v ich očiach zapísaná i letiaca kopačka, za ktorú uvidel pamätnú červenú kartu vo štvrťfinále proti Nemecku.
"Z toho vylúčenia bol veľmi smutný. Sú to momenty, keď si hráč neuvedomí, čo v momente urobil. Psychický tlak bol naňho veľký. V šatni mal hlavu zvesenú, slzy v očiach. Bola to preňho nešťastná športová tragédia."
Váš najväčší zážitok z tohto šampionátu?
"Postup zo skupiny. Bol to veľký úspech. Veľmi milo ma prekvapila atmosféra vo Florencii, kde bolo vari 10-tisíc ľudí z celého Česko-Slovenska, ktorí nás mohutne povzbudzovali. Obdivoval som tých ľudí, ako chodili na noc v autobuse. Pozreli sa na zápas a hneď odchádzali späť domov, lebo nemali peniaze, aby tam nocovali. Atmosféru vytvorili fantastickú."
Ako ste vlastne zobrali fakt, že ste dostali pozvánku na benefičný zápas do Nitry?
"Kontaktoval ma priamo Ľuboš Moravčík, s ktorým som veľmi dobre vychádzal a máme k sebe veľmi blízko. Radi sa vidíme. Napríklad, keď som bol s národným mužstvom v Anglicku, tak sme sa tam stretli. Máme naozaj k sebe veľmi dobrý vzťah."
Takže i sledujete jeho kariéru?
"Samozrejme. Viem, že ho teraz čaká Japonsko."
O vás je známe, že ste neboli od začiatku masérom...
"Na zaoceánskej lodi som jazdil 16 rokov ako strojný dôstojník. Pred tým som aktívne robil kanoistiku, v deblkanoe som bol majstrom republiky. V Dukle som si urobil masérky kurz a neskôr sa mi to, práve, keď som prestal pôsobiť na lodi, hodilo."
Ako ste sa vlastne dostali na zaoceánsku loď?
"Dozvedel som sa o tom na vojenčine v Dukle, že existuje námorná plavba. S kamarátom, s ktorým sme jazdil debla, sme podali prihlášku a po dvoch rokoch to vyšlo. Vtedy sa podpisovala päťročná zmluva. Hovorili sme si päť rokov tam nevydržíme, ale pozrieme sa do sveta, uvidíme niečo iného a po dvoch rokoch si vymyslíme nejaký dôvod a skončíme. Lenže prišla do toho tragédia a odišiel som sám. Presne na deň vyplávania z Poľska smerom na Indiu sa kolega František Verner zabil na motocykli. K tomu športu som sa už nikdy nevrátil a zostal som na tej lodi 16 rokov. Nie však len na jednej. Boli to lode: Mír, Ostrava, Orava, Kriváň, Blaník."
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
