že je to už 40 rokov, čo zavládlo veľké nadšenie aj v bývalom Československu. To 15. júna po víťazstve ČSSR v čílskom meste Viňa del Mar nad Juhosláviou 3:1 zavládla na celom území obrovská radosť, veď naši futbaloví reprezentanti si po druhý raz v histórii vybojovali účasť v hre o zlatú Niké.
Spomienky na šťastný večer pred štyrmi desaťročiami sú pre starších fanúšikov dodnes nezabudnuteľné. Pravda, vtedy ho nik nemohol vychutnať tak, ako v súčasnosti. Z Chile totiž televízia nevysielala priame prenosy, takže hlavným informátorom bol rozhlas. Aj hlas už dnes nebohého reportéra Oskara Manu sa neraz strácal v éteri, ale to nemohlo pokaziť doma nevšednú radosť. Tá začala gradovať v 80. min. po góle Scherera, ktorý získal nášmu kolektívu vedenie 2:1 a naplno vybuchla o tri minúty neskôr, keď ten istý hráč si postavil loptu na značku bieleho bodu a zvýšil na 3:1. V tej chvíli každý definitívne zabudol na kritiku a nespokojnosť s hrou čs. reprezentantov pred ich odletom na šampionát. V Prahe a v Bratislave ľudia išli do ulíc a rozchádzali sa domov v neskorých nočných hodinách. V meste pri Dunaji vyrukovali k Manderlaku vysokoškoláci zo všetkých internátov, ktorí mali dvojnásobný dôvod k radosti. Strelec dvoch gólov, v tom čase útočník Červenej hviezdy Bratislava, Dolfi Scherer v druhej polovici šesťdesiatych rokov obliekali aj košické dresy Lokomotívy a VSS bol veľkým miláčikom študentov, a tak skandovanie jeho mena i oslava ostatných reprezentantov nemala konca-kraja. V ten večer sa nik nesťažoval na rušenie nočného pokoja, každý vedel pochopiť, že takéto úspechy sa nerodia každý deň.
Kým radostný ošial vládol v centre mesta, zatiaľ v redakciách vrcholil frmol, veď bolo treba pripraviť referáty z toho, čo sa dialo na štadióne Sausalito. Nebola to však ľahká vec, pretože v tých časoch boli agentúry na čerstvé informácie veľmi skúpe, a tak rozhlas vlastne zachraňoval všetky masmédia. Zaujímavé je, že na týchto MS nebol zo Slovenska žiadny vyslaný redaktor, ale napriek tomu na druhý deň neboli problémy s odbytom novín. Vlastne v Bratislave čosi po polnoci tisíce výtlačkov predali kameloti v centre mesta, kde bolo viac fanúšikov ako v samotnom dejisku semifinále MS. Na duel ČSSR Juhoslávia prišlo totiž iba 6000 divákov, čo napokon ani neprekvapilo, lebo v Chile s výnimkou zápasov domácej reprezentácie a duelov o medaily sa organizátori nemohli pochváliť vysokými návštevami. Hodno ešte pripomenúť, že naši vybojovali postup do finále v zostave: Schrojf (nastúpil na 27. medzištátny zápas) Lála (6.), Pluskal (43.), Popluhár (32.), L. Novák (64.) Kvašňák (17.), Masopust (49.) T. Pospíchal (12. dal v 49. min. náš vedúci gól), Scherer (23.), Kadraba (11.), J. Jelínek (8.). Pokorili sme skutočne ťažkého a veľmi kvalitného súpera, veď v tíme Juhoslávie hrali samé hviezdy: Šoškič Durkovič, Markovič, Jusufi Radakovič, Popovič Šijakovič, Šekularac, Jerkovič (v 70. min. vyrovnal na 1:1), Galič, Skoblar. Zápas rozhodoval Švajčiar Dienst, ktorého ani vo sne nenapadlo, že o štyri roky bude pískať finále MS Anglicko NSR a že na pokyn postranného Bachramova (ZSSR) uzná domácim vo Wembley vari najdiskutabilnejší gól v doterajšej histórii svetového futbalu.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
