zahraničia. Poniektorí odídu len na niekoľko týždňov alebo mesiacov. Iní možno za hranicami stretnú svojich životných partnerov alebo si nájdu miesto v novej spoločnosti a domov sa už nevrátia. Vo všeobecnosti sa konštatuje, že je veľká škoda, ak schopní ľudia odchádzajú z krajiny v produktívnom veku, kedy by mali byť "užitoční" pre štát, v ktorom sa narodili a vyrastali. Na druhej strane, ak je niekomu v cudzine zle, môže sa kedykoľvek vrátiť domov (z čoho vyplýva, že život v krajinách s vyššou životnou úrovňou sa predsa len líši od toho nášho).
Napriek tomu, že na prvý pohľad vyzerá odchod do zahraničia jednoducho, netreba zabúdať, že nie len "jedlom je človek živý". Dobre platená práca (v prepočte na slovenské koruny a v porovnaní s našimi pomermi) je síce veľkým lákadlom, na druhej strane je otázne či pôjde o prácu kvalifikovanú s možnosťou profesijného rastu smerujúcu k dosiahnutiu určitého spoločenského statusu a uznania alebo o vedľajšie "džoby", v ktorých sú vysokoškolsky (alebo inak odborne) vzdelaní Slováci kolegami ľudí so základným vzdelaním. (Nehovoriac o diskriminačných, no zároveň celkom pochopiteľných zákonoch niektorých krajín o maximálnej výške zárobku cudzincov, ktorými sa bránia prílevu lacnej pracovnej sily.)
Nesmieme zabúdať ani na dlhodobé odlúčenie od rodiny a priateľov, na odlišnú kultúru a s ňou spojené zvyklosti a v neposlednom rade na jazykovú bariéru, ktorá "cudzinca" spoľahlivo prezradí aj po mnohých rokoch pobytu. Napriek tomu všetkému sa nájde mnoho ľudí (napríklad politikov), ktorí odchod do zahraničia považujú za nevhodné riešenie. Ak aj vezmeme do úvahy všetky pozitíva spojené so životom v cudzine, stále nám ostáva množstvo mínusov, ktoré takéto rozhodnutie so sebou prináša. Jedným z možných vysvetlení súčasného trendu by mohlo byť, že mladí ľudia sa pre odchod z rodnej krajiny rozhodnú preto, lebo inú možnosť NEMAJÚ. Na príklade množstva mojich bývalých spolužiačok, ktoré sú momentálne opatrovateľkami detí vo Veľkej Británii (či iných západných krajinách) vidím, že riešenie, ktoré si zvolili, nepovažujú za najideálnejšie. Rady sa naučia jazyk, spoznajú nový spôsob života a zarobia čosi "pre budúcnosť", ešte radšej sa však vrátia domov k svojim rodinám a priateľom. Možno sa spýtate, čo ich tam drží. Najskôr to bude vedomie, že tu doma by nenašli uplatnenie (resp. prácu, v ktorej by zarobili dosť na to, aby sa raz mohli osamostatniť). Možno po rokoch strávených v cudzine budú ich jazykové schopnosti dostatočne atraktívne pre tunajších zamestnávateľov, čím ich hodnota na trhu práce vzrastie. Dovtedy budú denno-denne bojovať s cudzím prostredím a v tvrdej škole života brať jednu lekciu samostatnosti za druhou.
Z toho, čo po návrate domov tvrdí množstvo z nich jasne vyplýva, že ak by u nás boli NORMÁLNE podmienky dávajúce šancu životu na slušnej úrovni, mladí ľudia by do zahraničia chodili v rámci dovolenky a získavania nových zážitkov a nie v zúfalej snahe čo najviac zarobiť. Problém opäť nie je tam, kam sa poniektorí pozerajú (teda v odlive mládeže), ale presne na opačnom konci. Kým sa situácia nezmení, ťažko možno od mladej generácie očakávať, že bude zo založenými rukami poslušne čakať na "krajší zajtrajšok".
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
