Ľudia v minulosti využívali na zber húb, hľúzoviek, cvičených psov. Mohli si to však dovoliť len príslušníci grófskych rodín. Jozef R. Nižniansky vo svojom zborníku popisuje zber hľúzoviek v 19. storočí. Išlo o pravú hľúzovku letnú.
Psy - hubári vraj mali huňatú a sivú srsť, zarastené papule a sklopené uši. Podobali sa na psov - potkaniarov. Hubári sa takýchto psov sami pokúšali vychovať.
Začali už hravosťou šteniat a v prvom štádiu to bolo bez húb, zahrabaním malého predmetu a s príkazom pre psíka, aby hľadal. V druhom štádiu hubár a cvičiteľ hľúzovku ovinul pláštenkou a zakopal v záhrade.
Ak pes hubu našiel, vyhrabal a doniesol ju svojmu pánovi, dostal odmenu. Poctený pes sa stále viac vžíval do svojej úlohy. Vôňa huby sa mu dostala do čuchových orgánov a neskôr ju dokázal zacítiť na väčšiu vzdialenosť. V jari bol pes uviazaný, aby na slobode nezískal škodlivé návyky.
Cena takého psa bola od 50 do 200 zlatých. Výcvikom hubárskych psov sa zaoberali v Nitrianskej a Trenčianskej župe, v Liptove, Spiši a Šariši. Zemplínska šľachta dávala prednosť psom z Talianska.
Autor: Jozef Bumbera, Trebišov
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
