neraz sa im darí lepšie tam než tu. To je i prípad Jozefa Sztankaya (na fotografii vľavo), 47-ročného bývalého vynikajúceho kulturistu VSS Košice a Lokomotívy Prešov, ktorý momentálne žije a pracuje v Taliansku. Začínal ako zápasník v Košiciach, ale potom sa dostal do rúk vynikajúceho fachmana Alexandra Bačinského a tomuto odvetviu zostal verný. Neskôr ho viedol Ján Trška a v druhej polovici 70. rokov sa hneď prebojoval na majstrovstvá republiky v kategórii do 179 cm, kde ako zelenáč skončil deviaty. Jeho výkonnosť rástla, o rok bol siedmy, potom piaty a viackrát po sebe bol v rámci čs. šampionátu štvrtý. Bol i majstrom Slovenska práve doma v Prešove a viacnásobným medailistom na národnom šampionáte. Podarilo sa mu vyhrať i rebríčkovú súťaž (zaratúvali sa výsledky z pohárových zápolení i domácich majstrovstiev), keď bodoval na všetkých podujatiach v prvej polovici 80. rokov. Vystupoval i v zahraničí. Jeho najväčším konkurentom na slovenskej scéne bol Peter Uríček, súťažil s Justom, Matejíčkom a ďalšími borcami, ktorí voľačo znamenali. Neskôr ho zlanáril Vlado Štock do Prešova a tam ukončil kariéru na Slovensku.

Od malička Jozef Sztankay vnímal kulturistiku ako cestu formovania krásy tela. Čítal mnohé odborné knihy, vzor videl aj v gladiátoroch zo starého Ríma. Ponímal toto odvetvie ako niečo viac, nie iba naháňanie výsledkov, cenných kovov. Budoval si základy svojho zdravia a optimizmu. Desať rokov vystupoval pred rozhodcami, potom súťažiť síce prestal, ale neopustil šport nadobro. Postupne viackrát sa usiloval nadviazať na predošlú éru, po šampionáte Slovenska vo Vranove, kde sa nedostal do finále, ako 31-ročný ukončil kariéru. "Vsadil som na poctivosť v príprave, vyváženú stravu, neuznával som niektoré vedľajšie cestičky, hoci nikto z nás sa im nevyhol. Neriskoval som však toľko, čo niektorí, ktorí sa dali obalamutiť." Momentálne sa cíti vo vynikajúcej kondícii a tí, čo sa vyznajú vo veci, mu neveria, že nič "neberie". "Cvičím dokopy 25 rokov a moja postava je toho výsledkom. Mám 90 kilogramov, je to o päť kilogramov viac než v časoch aktívnej kariéry, získal som svalovú hmotu."

Pravdaže, ako človek zvyknutý na námahu zostal verný práci, ktorá mala príbuzné črty. Usmerňoval tých, čo v posilňovni chceli vylepšovať postavy, neskôr sa orientoval na masérstvo a začínal pri prešovských hokejistoch. "Ja sa snažím vyliečiť boľavé telá prstami, nie tabletkami." Pred šiestimi rokmi sa Sztankay uchytil v talianskom Janove. Najprv ako masér, postupne sa ukázal vo fitnes centre Simony Romano, majsterky sveta (na fotografii vpravo). Tam chodil cvičiť pár mesiacov "Všimli si ma ostatní zákazníci a tí dali echo majiteľke, ktorá mi pridelila i inštruktorský flek." Okrem toho je masérom v rugbyovom klube. Má sa čo obracať, ale nesťažuje sa. "Na staré kolená som prišiel na chuť aj tomuto odvetviu, o ktorom som predtým nemal potuchy. Som rád, že som sa dostal cez svoj fach aj do národného talianskeho tímu do 18 rokov." Precestoval celý svet, dva razy zavítal aj na Nový Zéland. O pár rokov dostane aj občianstvo Talianskej republiky, našiel v cudzine plnú nošu možností na realizáciu.

Prirodzene, keď domorodci videli muskulatúru Slováka, začali ho hecovať. Netrvalo dlho a ukázal sa na prvej súťaži v roku 1997, ktorá preklenula dlhé obdobie bez pocitu z pretekov. Reprezentoval janovský klub klub Pro Recco. "Mal som vtedy 42 rokov a medzi súpermi som si pripadal ako otec súperov. Všimol som si, že domáci nevedia natoľko pózovať." Získal tretie i druhé miesto, potom prešiel medzi veteránov a žal vavríny na viacerých akciách. Majstrovstvá sveta veteránov - to je ďalšia výzva pre tohto chlapa, ktorý vie, čo je to udržiavať sa v kondícii. Bez toho, aby sa chválil, poznamenal, že má lepšie miery svojich svalov ako v časoch, keď sa kulturistike venoval súťažne. "Je to zásluha pravidelnosti cvičenia bez steroidov. Naposledy som mal na súťaži obvod ruky 49,5 centimetra. Predtým to bolo o štyri centimetre menej. To je podmienené všetko drinou, dlhým tréningom. Preto neuznávam tých, čo berú nedovolené podporné prostriedky, jedia bobule, pichajú si rôzne svinstvá. Taký trend obyčajne preferujú mladí chlapci, ktorí bez toho, aby prejavili dávku trpezlivosti a lásky k športu, chcú byť rýchle napumpovaní. Tvrdím, že ak borec vydrží makať, je zrelší." Jozef získal v predošlom pretekárskom období fundament, na ktorom stále môže budovať. Stačí mu cvičiť denne 35 minút jednu svalovú partiu, aby sa udržiaval vo forme a v pohode. "Avšak je to intenzívny tréning, bez žiadnych prestojov, zbytočného rečnenia." Predtým cvičil tri razy do dňa po 30-40 minút. "Keď som bol mladší, zvyčajne som mával dve dávky, ktoré som musel v posilňovni zhltnúť. Okrem toho nemali sme poruke tie vymoženosti, čo súčasní pretekári. To, čo som do tela dostal, to tam zostalo. Navyše si organizmus odpočinul odvtedy, čo som skončil súťažiť a teraz lepšie znáša záťaž." Po desaťročnej pauze východniar prišiel znovu na chuť vystupovaniu na pódiu a robí mu to nesmiernu radosť. "Prestávka mi značne pomohla, schmatol som činku a cítil som sa znovu mladý. Každý cvik vykonávam schuti, bez silenia sa." Dobrá životospráva dokáže divy. Uprednostňuje ovocie, zeleninu ryby, zdravú stravu. Dôkaz? Tento chlapík dokáže zatlačiť činku vážiacu 160 kilogramov. "Predtým som mal rekord 147,5 kilogramu, keď som bol ešte mladší pri zápoleniach benčpres, ktoré boli súčasťou kulturistických súťaží. Ak sme chceli byť vyrysovaní, viac sme tlačiť nemohli."

Sztankay naznačil, že v porovnaní s podmienkami, čo mal doma, v Taliansku je lacnejšie byť špičkovým kulturistom. Na Apeninskom polostrove sú dobrí borci, ale väčšinou mieria do Ameriky, akonáhle niečo dosiahnu. "Ako my - z východného bloku - utekáme do Nemecka, Švajčiarska, tak oni zase pokukujú po Amerike. Vo fitnes centre mám chlapcov, sedemnásťročných adeptov, ktorí sú učenliví, disciplinovaní. Nie tak ako u nás, že na druhý deň chlapec robil niečo iné než to, čo som mu naznačil." Ako tréner preferuje zásadu, že každý má robiť to, čo mu vyhovuje a hlavne má cvičiť s hlavou. "Vzhľadom na to, aké sú na Slovensku rôzne hendikepy, hlavne finančné, aj tak je obdivuhodné, že kulturistika má taký cveng. Hoci spravidla ide o jednotlivcov, nie kategóriu. Za mojej éry kategória do 174 centimetrov bola mimoriadne vyrovnaná, stačí spomenúť Minaříka, Tóna Holiča, Kusa, Dudáša. Ťažké bolo rozhodnúť, kto vyhrá."

V Taliansku súťaže sú honorované. Prví šiesti dostanú v obálke príslušný obnos, Jožo za 2. miesto napríklad dostal dva milióny lír, sponzori sa starajú o to, aby námaha bola takto odmenená. Na otázku, či by sa odvážil robiť v tomto fachu na Slovensku, ak by prišla ponuka, zvážnel. "Trochu som zanevrel na dianie. Ako aktívny pretekár som čosi dokázal. Potom, ako som presedlal na rozhodovanie, dostával som menej lukratívne súťaže. Niektorí ľudia tam podľa mňa už nemali čo robiť, problémy boli i s preplatením cestovného. Nepáčili sa mi takéto maniere, to, že odbornosť ustupovala zákulisným ťahom." Na diaľku však stále sleduje, čo sa deje v slovenskej kulturistike, prehľad o kvalitných chlapcoch má, drží palce nasledovníkom a drukuje hlavne východniarom - predtým Kusovi, potom Sásimu, Horváthovi, či Kočišovi. "Tento región bol vždy naklonený kulturistike, vyrástlo tu množstvo vynikajúcich protagonistov. S úctou spomínam na starú garnitúru, trebárs Laca Klériho a ďalších."

Býva u prezidenta rugbyového klubu vo veľkej vile neďaleko mora spolu s ďalšími legionármi z Austrálie, Argentíny a Rumunska. Má klubové auto, lepšie pozná Janov ako Prešov. Na rugby nedá dopustiť, hoci toto odvetvie pre našinca veľa neznamená. "Zažil som mnohé atraktívne výjazdy a atmosféra bola mnohokrát fantastická. Trebárs vo Francúzsku sme hrali zápas a bol tam taký rev, že som si nepočul vlastného slova." Jeho svaly dostávajú zabrať, každého borca masíruje aj 15 minút (v kádri je i 30 rugbistov). Keby necvičil, nevládal by masírovať, aj tak si už niekedy prsty poriadne necíti. "Kulturistika a pravidelné zaťažovanie ma drží nad vodou, som svieži a to je práve ten vklad športu, ktorý sa nedá odbúrať nikdy v živote. V žiadnom veku."

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.