fantáziou a ľudským pohľadom v očiach. Kedysi sa aktívne venoval učiteľskému remeslu. Dnes je to tiež herec, spevák, spisovateľ, dramaturg a režisér, ktorý odohral so svojim divadlom vyše päťtisíc predstavení u nás i za hranicami. Štátnicu z psychológie a vlastné znalosti života zúročuje v príbehoch ľudí, ktoré nájdete v jeho najznámejších hrách ako je Jánošík, Človečina, Slovenské tango, či Ženské oddelenie. V sezóne nikdy neobíde so svojimi Radošincam ani Košice, kde sa ukáže vždy niekoľkokrát do roka. Náš posledný rozhovor sa uskutočnil pri jednej z takýchto návštev. Stanislav Štepka.
Čo majú nové Radošinci?
- Na svete je nová inscenácia, volá sa Na jeden dotyk, takže opäť bude taký rok čo hrávať. Diváci sa majú na čo tešiť. Pripravujeme i ďalšie veci ako napríklad nakrúcanie filmu Konečná stanica, na ktoré ale stále hľadáme peniaze, treba nám ešte kopu miliónov. Dúfam, že to dáme dohromady, aby sa to na jeseň už začalo realizovať. Režisérsku taktovku sme zverili do rúk mladému českému režisérovi Jiřímu Chlumskému, ktorý stál i za filmom Stůj nebo se netrefím.
Pred časom sa veľa povrávalo i o spolupráci s režisérom Filipom Renčom...
- ...áno, áno, Renč od toho ale odstúpil. Zvolil si inú tému, ktorej sa rozhodol venovať. Musím povedať, že to bolo v tom najlepšom, ale čo už, každý si ideme svojou cestou.
Ako ste prežívali hokejové šialenstvo, dotkla sa vás vôbec táto stránka života ako umelca?
- Veľmi, tak ako všetci. Myslím si, že na Slovensku nebolo človeka, ktorého by sa to viac či menej nedotklo. Navyše som mal tú výhodu, že som v Gőteborgu bol aj osobne. Dostali sme takú krásnu ponuku od jedných našich priateľov, či by sme sa tam nechceli ísť pozrieť, tak sme šli. Bol to jeden z mojich najsilnejších zážitkov. Taký, na aké sa už nezabúda. Ale konečné dôsledky výhry sme pocítili, až keď sa dorazilo do Bratislavy, kde to na Námestí SNP doslova vrelo. To množstvo naradostených ľudí pokope robilo človeka šťastným.
Práve tu sa krásne ukázalo, že Slováci túžia po spoločnom úspechu, ktorý v nich prebudí pocit spolupatričnosti. Čo by podľa vás ešte vedelo takto zjednotiť náš národ?
- Čin. Jednoznačne čin. A ten čin nie je žiaden trik, je to dlhoročná robota, veľmi poctivá. V pamäti máme už len šťastné tváre hokejistov na tribúne vo Švédsku, už si málokto spomenie, že títo chlapci začínali tu na Slovensku v malých hokejových kluboch, borili sa s ťažkosťami, strašne dlho a veľa trénovali. Niekto hovoril, že im prialo šťastie, naopak, oni to šťastie zobrali do svojich rúk. Ten profesionálny hokej je už ozaj ťažký chlebík, tam ide niekedy naozaj o život. A ten svoj talent, schopnosti, pot a niekoľkoročnú drinu dokázali naši hokejisti vložiť do služieb jedinej myšlienky, aby ju napokon dotiahli do úspešného konca. Každému by som želal, aby si osvojil tento spôsob dosahovania cieľa, pretože ono sa to dá. Dá sa to pretransformovať do každej práce, hoci je to veľmi ťažké a namáhavé, ale nie je v tom žiaden podvod. Navyše, len vtedy sa dokážete z výsledkov svojej práce úprimne radovať, až potom to ozaj stojí za to.
Hokejistom sa podarilo to, čo doteraz žiadnemu politikovi. Veľa z nich sa snažilo na tomto úspechu priživiť, navyše v súčastnosti silnie predvolebná propaganda. Ako odolávate?
- Tak, ako vždy. Musíme byť orientovaní na svoju prácu a nie na ich. Nech si oni robia poriadne to čo majú, hoci ja môžem mať ako občan k ich konaniu výhrady. Ale vždy som sa držal zásady, ža do svojej roboty a do divadla si nenechám rozprávať a ja im takisto do ich roboty hovoriť nebudem. Navyše Radošinské naivné divadlo nevnímam len ako legendu, alebo nejaký historický skanzen, ale ako živý organizmus, ktorý má stále čo akuálne povedať a dokáže reagovať na to, čo okolo seba vidí. Na vyjadrenie vlastného názoru teda používam pre mňa prirodzené prostriedky.
S divadlom veľa cestujete, hrávate predstavenia i našich rodákom za hranicami. Rozumejú tomuto typu humoru ľudia, ktorí boli vytrhnutí z domáceho prostredia?
- Často hrávame krajanom a najmä v Čechách. Ale necítime nejaký rozdiel, práve naopak, vítajú nás veľmi srdečne. Hrali sme Jánošíka v Budapešti i vo Viedni tamojším krajanom a boli to ozaj veľmi dobré predstavenia. Žiaden problém v komunikácii, čo ma teší.
Ako vyzerá dnešný človek, našinec, vo vašom krivom zrkadle?
- Stačí sa pozrieť do zrkadla na seba. Ak sa vysporiadate so svojím obrazom, môžete začať hodnotiť ostatných.
Nastal čas dovoleniek, nájdete si čas i na oddych?
- Áno, už mám napísaný zoznam, čo všetko chcem na chalube robiť, aby som nezabudol. V Radošine máme malý domček, kam chodíme každé leto a je nám tam veľmi dobre. Toho roku sme tam robili nejaké remeselnícke práce, maľovalo sa a bude ešte treba dať všetko na poriadok. Ale samozrejme, že sa budem oddávať i sladkému ničnerobeniu a hlavne vysedávaniu s mojimi kamarátmi, ktorých mám najradšej a s mojím bratom. Ten sa už nevie dočkať, kedy prídeme a budeme viesť nekonečné debaty o všetkom možnom, ktoré sme započali už veľmi dávno a nebolo času ich dokončiť.
Nepociťujete vo svojej dcére nasledovníka?
- Teraz určite nie, pretože čaká tú najkrajšiu udalosť, ktorá môže ženu stretnúť. V polovičke júna budem dedko (teraz ním už asi je, pozn. red.) a strašne sa na to teším. Ona sa celý život venuje deťom, je učiteľka. U nás bol vždy plný dom detí, ktoré k nám podovádzala, vyvárala im pudingy a čo ja viem čo ešte. Deti sú jej ohromná vášeň, takže z duše jej prajem to, čo jej pán Boh požehnal a už s teším na prírastok.
Na záver nám ešte predstavte svoju novú hru Na jeden dotyk...
- Je to kabaretná hra v dvoch častiach. Rozpráva o hľadaní toho, čo nám troška v živote chýba. O hľadaní poézie, fantázie, humoru. Zvolil som si pri tejto príležitosti zvláštne postavy, ktoré budú abstraktné. Budú to Hrdosť, Charakter, Láska či Smrť, zosobnené v nejakom človeku. Prídu sa s nami porozprávať, aby nám dali ešte väčší dôvod na zamyslenie sa nad sebou. Samozrejme, je v tom tradičný radošinský naivný humor, veľa pekných pesničiek, príležitosť tu dostalo množstvo mladých talentov a diváci odídu spokojný. Verím tomu.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
