svojej 25
Španielsko v čase Francovej diktatúry bolo kráľovstvom bez kráľa. Keď 22. novembra roku 1975, sotva dva dni po smrti diktátora Franca, zasadol mladý Juan Carlos na trón, pôsobil dojmom slabej osobnosti a všetci mali pochybnosti, či svoju úlohu zvládne. Jeho odporcovia predpokladali, že nový kráľ nevydrží dlho a považovali ho iba za Francovu bábku.
Tento imidž len umocňovali jeho predchádzajúce kroky - v roku 1969 totiž prisahal vernosť Francovmu Národnému hnutiu. Jeho súhlas s vymenovaním za španielskeho panovníka tiež znamenalo postaviť sa proti vlastnému otcovi Juanovi, ktorý opakovane požadoval od Franca, aby ho ako legitímneho dediča koruny vymenoval za svojho nástupcu. Nikdy sa tak však nestalo.
Veľa sa preto popísalo o odcudzení syna a otca v dôsledku rozhodnutia Franca. Isté však je, že princ Juan Carlos strávil v Španielsku veľa času, učiac sa vojenskej disciplíne, toľko obdivovanej Francom, pričom ho usmerňovali tútori verní diktátorovi. Rovnako je isté, že do Španielska ho za účelom získať vzdelanie poslal práve jeho otec.
Juan Carlos de Borbón, ako znie v španielčine meno Jeho veličenstva, sa narodil v Ríme v roku 1938. Celá rodina žila v exile od roku 1931, keď vtedajší kráľ Alfonso XIII. opustil svoju vlasť po vyhlásení republiky.
Len desaťročného Juana Carlosa sa jeho otec rozhodol poslať naspäť do Španielska, aby tam získal vzdelanie a spoznal krajinu, ktorej by mohol jedného dna vládnuť. Sám Juan de Borbón žil pritom v exile vo Švajčiarsku, neskôr v Portugalsku a vrátil sa do Španielska až po Francovej smrti. Otec so synom sa teda odcudzili nielen politicky, ale aj citovo.
Synovi však po jeho nástupe na trón otec pomohol. Počas mnohých rokov strávených v exile nadviazal Juan z rodu Bourbonovcov kontakty s ľavicovými politikmi, monarchami, kresťanskými demokratmi a získal si ich dôveru. Po tom, ako jeho syn prevzal moc v krajine, ich požiadal o podporu pri upevňovaní legitimity kráľovstva. Podarilo sa mu to dosiahnuť a imidž nového kráľa sa tak zlepšoval - hoci mimoriadne pomaly.
V roku 1981 zažil kráľ a celé Španielsko zásadný otras. Cely svet mal vtedy možnosť vidieť v televízii pokus o prevrat riadený plukovníkom Antoniom Tejerom, ktorý obsadil parlament a fyzicky napadol ministra obrany.
O niekoľko hodín neskôr mohli tí istí diváci vidieť španielskeho kráľa v uniforme najvyššieho veliteľa ozbrojených síl, ktorý uisťoval celú spoločnosť o víťazstve demokracie. Pokus o prevrat sa teda skončil neúspechom a 23. február 1981 tak priniesol Juanovi Carlosovi rešpekt. Mnohí sú totiž presvedčení, že práve monarcha zachránil demokraciu v deň, keď boli zástupcovia ľudu uväznení v budove parlamentu.
Od toho okamihu však uplynuli vyše dve desaťročia, počas ktorých kráľ zostarol a stal sa z neho päťnásobný starý otec. Jeho dávny imidž zvodcu žien nahradil dojem hlavy kráľovskej rodiny, ktorá ju drží pohromade. Jej členovia pritom pôsobia dojmom, že žijú mimoriadne šťastným životom.
Pohybuje sa po uliciach mesta a jeho deti si vyberajú partnerov z ľudu. Nikto sa nepozastavuje nad tým, že kráľovským zaťom je bývalý basketbalista baskického pôvodu, ktorý so svojou manželkou, mladšou kráľovskou dcérou infantkou Cristinou žijú v Barcelone životom bežných Španielov. Ničím nezvyčajným nie sú preto ani fotografie zachytávajúce nenalíčenú Cristinu s manželom, oboch odetých v texaskách a teniskách na prechádzke s deťmi.
Zhrnuté jednou vetou - seriózna tlač kráľa a celú rodinu rešpektuje, bulvárna ich má v pozitívnom zmysle slova v obľube. Nedávnemu májovému 40. výročiu manželstva kráľovského páru sa tlač síce venovala veľmi obšírne, no so všetkou úctou.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
