pochybnosti, či musel rozvíjajúci sa život predčasne skončiť. Študentka druhého ročníka Gymnázia Ľudmily Podjavorinskej v Prešove skonala pri prevoze do nemocnice.

Transportu sabinovskou sanitkou predchádzal kŕčový záchvat, ktorý sa snažili okrem rodičov tíšiť dve lekárky. Prvá z nich skonštatovala, že ide o epileptický záchvat, pichla Monike injekciu a odišla. Po desiatich minútach dorazila na miesto pediatrička Viera Butkovičová, ktorá situáciu zhodnotila ináč a rozhodla sa pre prevoz pacientky do prešovskej NsP. Napriek tomu, že vozidlo Rýchlej zdravotníckej pomoci nebolo voľné, rozhodla sa konať a použiť sabinovskú sanitku. Rozhodnutie pre prevoz Moniky do nemocnice prišlo neskoro, počas prevozu zomrela.

"Bola trojnásobná vicemajsterka Slovenska v kick-boxe. Mala ísť aj na majstrovstvá Európy. Nešla, lebo sme nemali dosť peňazí. Pochopila to," spomenul si otec. V ostatnom čase sa venovala ďalšiemu bojovému umeniu ninjutsu. "V tých športoch prekonala aj našich chlapcov," doplnila mama. Zhruba pred dvomi rokmi sa Monika začala sťažovať na náhle prívaly horúčavy a ťažkosti s dýchaním. Absolvovala niekoľko vyšetrení, podľa ktorých jedinou vadou mladého organizmu bola skolióza chrbtice. "Športový lekár jej povedal, že má srdce ako zvon," tvrdí smútiaca matka.

Prvý kolaps prežila Monika koncom apríla. Opakovane odpadla počas vyučovania, po čom ju hospitalizovali na novom Detskom oddelení NsP v Prešove. "Nechali si ju tam štyri dni a pustili ju domov s tým, že nič iné ako skoliózu nenašli." Okrem toho odobrali Monike podľa mamy krv na endokrinologické testy, začala chodiť na rehabilitáciu, čakala aj na alergiologické vyšetrenie. "Boli sme aj na kardiológii. Doktor hovoril, keby som mal v dnešnej dobe ja také zdravé srdiečko... Všade nám len povedali, že má skoliózu."

Osudným dňom sa stal štvrtok 20. júna 2002. "Ráno ma Monika poprosila, či by nemohla ostať doma, pretože jej je opäť zle," tvrdí pani Ceperková. Deň školáčka trávila u priateľa. Večer sa stretli pri upratovaní. "Zrazu pribehol syn s tým, že Monike je veľmi zle." Celá domácnosť sa dievčaťu zo všetkých síl snažila pomôcť. Zo začiatku ešte komunikovala. "Potom mi povedala: 'Mamička, strácaš sa mi, už ťa nevidím'."

V takomto stave k Monike podľa manželov Ceperkovcov dorazila MUDr. Grigerová, ktorá jej pichla injekciu a odišla s tým, že dieťa patrí do rúk pediatra.

MUDr. Viera Butkovičová, ktorá doktorku Grigerovú pri pacientke vystriedala na jej podnet, tvrdí, že pacientka mala po jej príchode stabilizovaný tlak, pulz a na epilepsiu nevyzerala. Pichla jej ešte jeden apaurin a rozhodla sa pre cestu do Prešova. V sanitke ju napojila na kyslík. "Za Veľkým Šarišom sa jej začal strácať pulz. Snažila som sa ju ešte resuscitovať, kým sme ju však doviezli na JIS-ku, už to vyzeralo na smrť. Napriek tomu pokračovali v resuscitácii aj tam."

Zaujímalo nás, či mala Monika väčšiu šancu na prežitie, keby rovnako ako detská lekárka postupovala jej predchodkyňa. "Nemyslím si to. Ten rozdiel desať, pätnásť minút, kým odišla a došla som ja, bol veľmi krátky. Podľa skutočne stabilizovaného stavu, v akom som Moniku našla, mi doktorka Grigerová ani nemala dôvod volať." Kŕčové stavy, ktoré Monika pred smrťou prežívala, môžu byť podľa pediatričky výsledkom epileptického záchvatu, otravy, úrazu, nádoru, krvácania do mozgu, upchatej cievy, "môžu to byť aj drogy. Človek dnes nevie".

Skutočná príčina smrti bude známa až po výsledkoch pitvy. Podľa primára oddelenia súdneho lekárstva v Prešove Dalibora Kállaya budú výsledky známe do mesiaca. "Dovtedy je skutočne predčasné robiť akékoľvek závery," vysvetlil.

Monikini rodičia si sú vedomí toho, že dcéru im nikto nevráti. Napriek tomu sa im postup doktorky Heleny Grigerovej nepozdáva. "Pacientka vyzerala ako v epileptickom záchvate. Podala som jej prvú pomoc, pichla apaurin a zavolala som detskej lekárke. To je všetko, čo som mohla urobiť," tvrdí MUDr. Grigerová. Podľa názoru rodičov mohla Monika žiť, keby prvá doktorka zvolila rovnaký postup ako kolegyňa po nej, keby dievča naložila do sanitky, odviezla do Prešova a nestratila by tých desať, pätnásť minút. "Rodičia sa majú v prvom rade zaoberať tým, čo zanedbali oni a spytovať si svedomie. Kde ich dcéra bola a čo robila. Od rána jej bolo zle, potom odpadla kdesi v reštaurácii, ja o tom vôbec neviem a rodičia mi to nepovedali. Bola som tam päť minút, pichla som jej injekciu a išla som preč. To je všetko."

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.