prostredníctvom nášho rozhovoru porozpráva sám.
Vaša posledná kniha popisuje z prevažnej väčšiny cestovateľské zážitky po Vietname. Aký je vo vašich očiach?
"Vo Vietname som strávil štyri týždne. Nie je ľahké naučiť sa žiť s tamojšími ľuďmi. Sú iní. Sú podľa mňa ešte stále veľmi ovplyvnení konfliktom s Amerikou. A ak sa nebodaj s domácimi dostanete do konfliktnej situácie vy, reagujú prehnane podráždene, drzo až cynicky. Skúsenosť v tomto duchu mám z jednej vietnamskej reštaurácie. Objednal som si jedlo, ktoré mi doniesli úplne studené. Keď som si dovolil oponovať, vietnamská čašníčka tresla celým tanierom o zem a začala po mne kričať. Alebo také trhovisko. Zásadne sa tam neváži, zažil som tak súvislý rad pokusov, ako ma podviesť. Ale ja im to nezazlievam. Myslím si, že v celom Vietname vládne akási povojnová psychóza. Na druhej strane je to veľmi kultúrny národ, navyše čitotný, jesť by ste tam mohli i zo zeme. Vďaka tomu, že Vietnamci sú prirodzení, tvrdí obchodníci, má táto krajina pred sebou zaručený vzostup. Navyše sú veľmi bystrí a talentovaní, dokážu vynikajúco využívať svoje domáce zdroje. Nikde na svete som napríklad nejedol toľko exotických potvor, ako práve vo Vietname. Len dúfam, že ma za tú moju kritiku ešte pustia na svoje územie. Lebo do Izraela už mám vstup zakázaný. Urazil som totiž tamojšie aerolinky. Pri konzumácii ryby v ich lietadle mi uviazla v krku kosť, čo som farbisto okomentoval vo svojej knihe, kde som navyše izraelský hotel prirovnal k tureckému väzeniu. Hneď na to si ma predvolali na izraelskú ambasádu a žiadali vysvetlenie."
Pri čítaní tohto dielka si údajne prídu na svoje všetky čitateľské zmysly. Ktorý zmysel najradšej využívate na svojich cestách vy?
"Zmysel pre nezmysel (smiech). Ale v Ázii si príde na svoje všetko naraz. Najviac čuch, chuť i zrak. A to doslova. U nás máte všetko šedé. Predstavte si hoci taký kostol. Strohý, prostredie nevýrazné, farár nudne tmavý. Tam aj ten budhistický chrám hýri farbami, všade cítiť vonné tyčinky, pred vchodom vás vítajú zlaté slony. Keď tamojšie nápadité domy porovnávam s kotcami, v akých bývame my, mám chuť dať popraviť toho, čo navrhoval Petržalku. Nechce sa mi veriť, že sme si to dobrovoľne stavali sami pre seba."
Bude ďalšie pokračovanie Tam Tam-ov?
"Tam Tam päťka je už takmer hotová a musím povedať, že bude veľmi tučná. Bude definitívne posledná, preto v nej nájdete všetko, čo som si z doterajších ciest odložil ako najlepšie a doteraz nezverejnil. Na nedostatok čitateľov sa rozhodne sťažovať nemusím. Podľa mojich osobných prieskumov sú nimi najčastejšie vydaté ženy, ktoré moje knihy čítajú po nociach, ležiac v posteli pri spiacich manželoch."
Bubnovali ste už na ozajstnom tam tame?
"Keď som bol v Afrike, vtedy som mal možnosť si zabubnovať na originálnom tam tame. Tamojší domordoci si takoto cez bubny posielajú správy. No tá moja správa bola dosť koktavá. Nezdá sa to, ale naučiť sa hrať na tomto nástroji je veľké umenie. Tam to berú ako rituál a povinne sa mu všetci priúčajú už od detstva."
A čo vaše rituály, trebárs pred odchodom na dlhú cestu?
"No, pred odchodom mám i ja svoje rituály. Z armády talizmanov, ktoré vlastním si vždy starostlivo vyberiem jeden, ktorý so mnou pocestuje. Vo Vietname bol so mnou Happyman. Toho istého mal pri sebe i môj syn pri maturitných písomkách. Ďalej sa ešte nabíjam slnkom a vnucujem si zážitky, ktoré potom ozaj zažijem."
Na svojich cestách ste získali patričný nadhľad, veríte ešte Slovensku?
"Mám pocit, že my obyčajní ľudia a tunajší politici žijeme v dvoch paralelných svetoch. Každý rok si robím cestu po Slovensku, niekde sa zastavím a zdržím dlhšie. Najradšej mám oblasť Horehronia. Vojdete tam do hociktorej krčmy, v ktorej zaručene sedia nejakí nezamestnaní chlapi, pijú a filozofujú. Ja sa za nich strašne hanbím, ale na druhej strane ich strašne milujem. A tak mi to nedá, prisadnem si k nim, dám si naliať borovičky do toho špinavého pohára a pripijem si spolu s nimi. Napriek všetkému majú Slováci stále krásnu vlastnosť, na ktorú nedám dopustiť. Neviem to nazvať ináč, ako beťárstvo. To nemá nik iný. Tú schopnosť vnímať život s akýmsi šmrncom a reagovať s iskričkami v očiach. A čím bližšie ku Košiciam, tým je to beťárstvo viac cítiť. A ešte jedna vlastnosť je navýsosť naša. Vieme si strašne veľa odpúšťať. Možno v podvedomej viere, že aj nám bude odpustené. Zrejme práve preto sa nechávame zakaždým oklamať stále novou vládnou garnitúrou. Necháme si kydať na hlavu a nikdy sa nepoučíme. Ja však verím, že pravda raz zvíťazí, hoci sa bojím aby to nebola len nová lož. Neviem čo s tým, veľké veci sú nadomňa. Neviem čo s akciami VSŽ ani so Slovnaftom, ale dokážem ovplyvniť svoj vlastný život, teda môj malý svet a to by mali robiť všetci."
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
