bezpochyby aj 69-ročný Jozef Šalamon. Človek, ktorý na svoj vek vyzerá vynikajúco, pracoval ešte do konca júna na trebišovskom Okresnom útvare SZTK a bol súčasne aj sekretárom Oblastného futbalového zväzu. Má za sebou bohatú športovú a funkcionársku kariéru, takže na tomto poli ho možno označiť za mozgový trust a živú kroniku na zemplínskej nížine.

O trebišovskom rodákovi mnohí vedia, že roky hral za miestny Slavoj Potravinár, kde bol s Verébom, Haluškom, Vágnerom a ďalšími veľkou oporou, ale málokto vie, že vo futbale miešal aj ligové karty v rokoch, keď medzi elitu nemal hocikto vydláždenú cestičku. Pravda, ako chlapča mal veľké sny, ale netušil, že to dotiahne až tak ďaleko, hoci šport a najmä futbal, ktorý bol v meste najpríťažlivejší, sa stal pre neho lákadlom. "Mal som aj v rodine brankára, nevlastného brata, ktorý keď prišiel domov, obliekal som si jeho výstroj, skrátka, tak nejako som sa začal pripravovať na hráčsku kariéru. Na základnej škole si učitelia všimli, že niečo vo mne je, preto ma vybrali do benjaminky taký bol názov žiackych družstiev a začal som asi od deviatich rokov hrať za miestny ŠK, ale v tých časoch sme nemali oficiálne súťaže. Ako 14-ročný som sa dostal medzi dorastencov, a tí už hrali majstrovské zápasy proti Michalovciam, Humennému, či Košiciam, kde som nastúpil v roku 1948 aj na trávnik bývalých VSS na Solovjevovej ulici. V drese s číslom 4 som upútal fanúšikov i odborníkov, čo ma motivovalo ešte viac. V tejto kategórií som sa relatívne rýchlo prejavil, lebo som nemal ešte ani 17 rokov a už som začal hrávať za dospelých. Trénoval nás bývalý vynikajúci futbalista Zoltán Fazekas, neskôr ďalší Košičan Balásházi a potom hrajúci tréner Gondol. V tom čase si ma všimli aj tréneri krajského výberu, vďaka čomu som sa dostal so spoluhráčom Haluškom na jedno celoslovenské sústredenie v Bijacovciach, kde sa zišlo asi 100 chlapcov. Gro nášho celku, ktorý viedol tréner Regecký, tvorili Košičania Felszeghy, Kánássy, Kozák a ďalší, Bratislavu reprezentovali Cimra, Ujváry, brankár Hasoň, dres Prešovského kraja obliekli Malaga, Sabol a iní. Začiatkom päťdesiatych rokov mal Košický kraj družbu s Pardubickým, a tak na októbrový zápas seniorov v roku 1951nominovali do Pardubíc aj mňa. Dostal som sa do mužstva, ktoré tvorili napríklad Matys Vysocký, Jurčák, Hučka, Zibrinyi, Putera, Alexander Pollák, či Iľko a vyhrali sme 2:1. Keďže Polgár reprezentoval čs. béčko v Budapešti, hral som na poste centra ja. Údajne veľmi dobre, čo konštatovala aj tlač. Domov som sa vrátil v pondelok a nasledujúci deň zaklopal na dvere našej triedy na Gymnáziu policajt. Keď zahlásil moje meno a že mám s ním ísť, dostal som strach ako ja, tak aj môj triedny, lebo stretnúť sa v tých časoch s bezpečnosťou na jej pôde nebolo radno nikomu. Nešlo však o nič zlé. Čakal ma telefón. Na druhej strane sa ohlásila Bratislava. Funkcionári NV dnešného Slovana mali o mojom výkone dobré referencie, nuž prejavili o mňa záujem. Priznám sa, že Bratislava aj ma lákala, lenže som bol v maturitnom ročníku, takže to brzdilo moje rozhodnutie. Asi o dva či tri týždne sa ohlásil tréner Karol Bučko. Prišiel k nám presvedčiť mamu aj mňa, takže niekedy začiatkom decembra som už bol v Bratislave. Nasťahovali ma na Kohútovu 10, kde bývali vysokoškoláci napríklad Skyva, Greššo a ďalší. Funkcionári mi vybavili školu, začal som trénovať. Mojím patrónom sa stal tajomník Jozef Múdry neskôr známy aj ako zástupca šéfredaktora Tipu, ináč manžel krasokorčuliarskej trénerky Hildy Múdrej ktorý riešil moje problémy. Začal som chodiť na druhé štátne gymnázium. Lenže v Bratislave zrejme bol nedostatok školských budov, a tak sme sa striedali s prvým štátnym raz sme mali školu predpoludním, potom zasa popoludní. Lenže vkročil som do triedy a už som aj odchádzal, lebo na tabuli bol odkaz, že mám ísť na pololudňajší tréning. Pochopiteľne, nároky na škole boli dosť veľké a pri absenciách mi narastali vrásky. Pomoc, ktorú mi funkcionári sľubovali, som v samotnej škole nenachádzal, pritom som s mužstvom absolvoval celú zimnú prípravu." V generálke na ligu vyhrali NV Bratislava nad GZ Královo Pole Brno 2:1 a denník Pravda 10. marca uvádza, že góly víťazov dali Greššo a Šalamon. "Hral som skoro vo všetkých prípravných zápasoch, pretože so mnou vážne rátali. Dal som gól napríklad i Bohemiansu...," spomína Jožko, ktorý bol aj vo výprave na prvý ligový zápas v Brne, ale nenastúpil. Ukázal nám však pohľadnicu, ktorú posl

Vyše deväť rokov pracoval v SZTK i na Oblastnom futbalovom zväze v Trebišove v dôchodcovskom veku. Na tomto poli je suverénnym rekordérom. Jeho um a pracovitosť by potrebovali ďalej. Lenže sú určité normy, ktoré to neumožňujú. A tak sa 30. júna rozlúčil s telovýchovou ako profesionálny pracovník. Škoda, lebo to nebol človek, čo iba nečinne sedel na stoličke. Stal sa široko-ďaleko veľkou funkcionárskou postavou, ktorého vzácny zápal si zaslúži mimoriadne uznanie. Bol takmer polstoročie ozaj mužom na pravom mieste.