Trophy udeľovanú najlepšiemu brankárovi mladík Jim Carey z Washingtonu a v roku 2000 sa tejto pocty dostalo nemeckému reprezentantovi Olafovi Kölzigovi, tiež hráčovi tímu z hlavného mesta USA. V tejto sezóne sa do záverečnej trojčlennej nominácie "Dominátor" akosi nezmestil a tak sa o jej držiteľovi malo v torontskej hale Air Canada Center rozhodnúť medzi legendárnym Patrickom Royom z Colorada, Seanom Burkom (Phoenix) a Jose Theodorom, gólmanom Montrealu.
Hoci sa spolumajiteľ kojotov z Phoenixu, svetoznámy Wayne Gretzky, usiloval lobovať v prospech "svojho" Seana Burkeho, nakoniec počas vyhlasovania víťazov vytiahol z obálky meno mladého brankára Canadiens. V minulej sezóne mnohým fanúšikom ľadového hokeja prakticky neznámy strážca svätyne s číslom 60 na drese, zvíťazil i v najprestížnejšej kategórii o cenu Hart Trophy, udeľovanú najužitočnejšiemu hráčovi základnej časti. Trpkú pilulku musel prehltnúť Patrick Roy, ktorý nielenže so svojim Coloradom neobhájil prvenstvo v Stanley Cupe, ale nezískal ani jednu z individuálnych trofejí, na ktoré bol nominovaný. V oboch prípadoch jeho nádeje stroskotali na mene Jose Theodore."Kto to vlastne je?" - kladie si pravdepodobne otázku väčšina z vás. Tento dvadsaťpäťročný rodák z mesta Laval v kanadskej provincii Quebec začal s hokejom v amatérskom klube Richelieu, neskôr prestúpil do St - Jeanu, hrajúcom v QMJHL. Od roku 1994 začal hájiť farby tímu z mesta Hull v rovnakej súťaži a prvé väčšie úspechy na seba nenechali dlho čakať. V 58 zápasoch sezóny zaznamenal 32 víťaztiev a dostal sa do all star výberu QMJHL. Rovnakej cti sa mu dostalo i rok neskôr, tentoraz mu na 33 výhier stačilo nastúpiť do bránky len v štyridsiatich ôsmich dueloch. Jeho výkony neušli skautom najslávnejšieho kanadského klubu, Montrealu Canadiens, v drese ktorého nastúpil v ročníku 1995/96 na svoj prvý (a bohužiaľ v tej sezóne aj posledný) zápas. Napriek skvelej povesti z pôsobenia v nižších súťažiach nemal v National Hockey League vonkoncom na ružiach ustlané. Do karát mu však zahralo vytrejdovanie neotrasiteľnej brankárskej jednotky Patricka Roya do Colorada, z ktorého obratom dorazil mladý Jocelyn Thibault. Adeptom na pozíciu gólmana č.2 bol u Canadiens i "zelenáč" Jose Theodore. V nasledujúcom ročníku už kryl Thibaultovi chrbát v šestnástich dueloch a okúsil i atmosféru vyraďovacích zápasov. Keď vedenie Montrealu poslalo Thibaulta do Chicaga za veterána Jeffa Hacketta, začalo sa mladému frankofónnemu Kanaďanovi blýskať na lepšie časy. Dokonca sa Theodorovo meno objavilo i na súpiske reprezentačného výberu javorových listov na majstrovstvách sveta. Skutočnou hviezdou NHL sa ale stal až v nedávno skončenej sezóne 2001/02. Papierovú brankársku jednotku Hacketta totiž stíhali zdravotné problémy a tak sa jeho miesta ujal Theodore a svoju šancu už z rúk nepustil. Bol jednoznačne najväčšou oporou vzmáhajúcich sa Canadiens a takpovediac ich počas celého ročníka držal "nad vodou", teda nad postupovou čiarou do play-off. Odchytal 67 stretnutí, z ktorých v tridsiatich odchádzal so zdvihnutou hlavou, s 93 percentnou úspešnosťou zásahov mu patrilo prvé miesto v lige, priemer gólov na zápas 2,11 mu vyniesol priečku číslo štyri. Najmä zásluhou jeho čarovných zákrokov Montreal opäť nakukol do bojov o Stanley Cup a v prvom kole si zmeral sily s vysoko favorizovaným Bostonom. Po tuhom boji si Kanaďania s medveďmi poradili 4 : 2 na stretnutia, no v semifinále Východnej konferencie ich rovnakým pomerom vyradil neskorší finalista Carolina Hurricanes. Vďaka Theodorovi sa však už s Canadiens musí opäť počítať a on i jeho spoluhráči sa to určite budú snažiť v nadchádzajúcej sezóne potvrdiť.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
