namiesto verejnoprávnej televízie súkromná. S názvom Tucet, dvanásť televíznych dokumentov o osobnostiach našej doby. A niektoré z nich, ktoré prezentuje, osobnosťami skutočne sú.
MT: Kľúč k výberu? Niečo pre ženy
Sériu dokumentov uviedol v prvý júlový týždeň pilotný film Pavla Rankova, ktorý je spoločne so Stanom Dančiakom mladším aj dramaturgom tohtoročného projektu s názvom Tucet 01. Najčastejšou otázkou, ktorú im kladie verejnosť, je kľúč k zoznamu mien portrétovaných osobností. Odpoveď znie konečný výber vraj vzniká ako kompromis medzi predstavami divákov a tvorcov, medzi autormi projektu a jeho producentmi. Rozhodujúce záverečné slovo má televízia Markíza.
Ak má divák náhodou nejaké výhrady k výberu portrétovaných, môže na ne rezignovať. Medzi dvanástkou každý rok boli, sú a určite aj naďalej budú zobrazovaní aj moderátori samotnej televízie. Veď je to jej produkt. Ak aj Tucet neprináša zjavný ekonomický zisk, morálny a politický je očividný.
Na druhej strane, pri úsilí komerčnej televízie vytvoriť vlastné tváre SR, ktoré neskôr použije na svoje pestré ciele, spoznávajú diváci aj skutočné osobnosti súčasnosti, o ktorých existencii by vôbec netušili, nebyť tohto projektu. A tak sa Markíza môže cítiť v oblasti investigatívneho dokumentu kráľovnou. Neprekáža, že jednookou.
Pre riaditeľa Markízy Vladimíra Repčíka sú dôležité čísla sledovanosti programu. Tie sú priaznivé. Jednotlivé diely cyklu v minulých rokoch videlo viac ako milión divákov. Pritiahli k obrazovkám najmä ženy. „Čiže nie vzdelané intelektuálne publikum, ale hlavne ženy nám dvíhajú sledovanosť programu," s uspokojením konštatuje Repčík pred novinármi.
MT: Nálada či elita
Spoločnosť Film Factory, ktorá Tucet vyrába, sa bráni prvoplánovému porovnávaniu s tvorbou českého Febia. Feničov cyklus GEN (Galerie elity národa) je postavený na istých morálnych, národných, vysokých a v podstate diskutabilných východiskách výberu osobností. Režiséri Febia však zaručili dlhotrvajúci úspech projektu tým, že svoju prácu dokonale odpatetizovali.
Cieľom Mira Šindelku a jeho Film Factory je zas zdokumentovať náladu doby, v ktorej žijeme. Ak sa ho mudrlanti vypytujú na morálne opodstatnenie zviditeľňovania jednotlivých aktérov cyklu, podráždene odpovie: „Veľa osobností nikdy žiadny morálny profil nemalo." Tvorcovia Tuctu veria, že vzniká zaujímavá kronika doby a celej našej spoločnosti.
Niektoré osoby odchádzajú: napríklad Anna Nagyová alebo playmate Martina Valentová. Aj tie tam boli medzi osobnosťami. Dnes si na nich už málokto spomenie, ale ešte prednedávnom svojou prítomnosťou na očiach verejnosti signalizovali stav našej mysle. Repčík tvrdí: „Nechceme stavať našim súčasníkom pamätníky ani mohyly." Preto vraj svoj televízny projekt vysielajú len cez prázdniny. Pripomeňme, že hneď po nich budú voľby 2002.
Moderátorka Jarmila Hargašová. Jej meno do Tucta zaradilo vedenie Markízy, ktoré odôvodňuje prítomnosť svojich zamestnancov v tomto cykle výnimočnosťou ich povolania. Považujú totiž moderovanie (prípadne čítanie) športových správ za nastupujúcu modernú profesiu, predpokladajúcu charizmatickú osobnosť. Portrét výherkyne a nositeľky vyznamenaní viacerých diváckych ankiet nafilmoval jej kamarát Vlado Balko. Možno vďaka tomu je otvorenejšia ako pri čítaní. Presnejšie, smutnejšia. Prečo vlastne?
Radomír Dudáš - paralympionik. Slabozraký masér z Košíc, ktorý cíti ľudí a svet. V skvelom videní mladej dokumentaristky Jany Pirohovej, ktorá nakrúcala v Prahe už počas svojich štúdií na VŠMU, od tých čias je Feničovi verná. Hádam len s výnimkou svojej minuloročnej skúsenosti, keď pre Tucet nakrútila portrét Anety Pariškovej. Je mimoriadne rýchla. Kým väčšina z dvanástich režisérov ešte neodovzdala svoju prácu, Pirohová si z Prahy doniesla vlastnú kameru a za štyri dni mala film hotový. Mladý športovec sa so svojím presným zrakom intuície cítil v jej prítomnosti dobre. Rýchlosť nakrúcania neovplyvnila hodnotu ich výpovede.
Osobu Ľubomíra Lintnera zachytáva režisér Juraj Lihosit. Povinná jazda. Novinári považujú zaradenie tohto mena do Tucta za daň spolumajiteľovi Markízy a predsedovi nového politického subjektu Pavlovi Ruskovi. A tak má jeho podpredseda, bývalý novinár, publicista a hovorca vlády Lintner príležitosť sústredene hovoriť o svojom angažovanom postoji k žurnalistike. Na pomoc si privoláva Boris Koreňa, Daniela Krajcera a dvoch novinárov zo SME, kde pred rokmi pobudol naozaj krátky čas. Všetci sa zhodujú v tom, že žurnalistika je tu na to, aby odhaľovala, aká je politika nečistá, a že oni do nej nevstúpia. Ani za svet. Lintner v nej však už je. A na jeseň sú voľby. Pochopte.
Autor: Tina ČORNÁ
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
