prijímajú resp. zavrhujú sa normy, ktoré by v normálnych, "netendroidných" a nekampaňových pomeroch dlhé mesiace okupovali ohnisko politických debát.
Absolútnym lídrom je Langošov Zákon o pamäti národa, schválený včera. Hodnota a zmysel tejto normy ďaleko presahujú samotný fakt, že podobne ako nemeckí či českí občania aj my budeme môcť konfrontovať vlastnú minulosť (teda jej zatiaľ zahalené momenty) s evidenciou totalitných represívnych a tajných služieb.
Vytvorenie Ústavu pamäti národa, pod ktorý sa všetky dokumenty a evidencie zo zákona zhromaždia, má predovšetkým hlboký symbolicko-etický význam; odkazuje, že budúcnosť by sa už na Slovensku nemala tvoriť bez poznania minulosti. To nie je fráza; tento zákon napríklad zaručuje, že u nás viac nedôjde k seriálu takých škandalóznych odhalení, aké dnes frustrujú maďarskú verejnosť. Jednoducho preto, lebo Langošov zákon bude suplovať aj neexistujúcu lustračnú normu, takže sa nemôže stať, aby nejaký budúci premiér (a iný ústavný činiteľ) skryl svoju spoluprácu s komunistickou politickou políciou, tak ako Péter Medgyessy. A žiadnemu politikovi nebude hroziť tragédia, aká postihla predsedu Fidesz-u Pokorneho, ktorý sa v rámci socialistického protiúderu dozvedel, že jeho otec bol udavačom (a odstúpil, na rozdiel od Medgyessyho).
Langoš dokonca tvrdí, že jeho zákon je komplexnejší a lepší ako všetky podobné postkomunistické normy. Verme, že je to tak, hoci ťažko posudzovať, keďže nijaká širšia diskusia neprebehla. Presadenie tohto zákona je v každom prípade aj obrovským politickým počinom, veď Langoš je poslanec bez reálneho politického krytia. Je pre Slovensko príznačné, že tento zlatý klinec nielen poslednej schôdze, ale i tohto volebného obdobia, výskumy verejnej mienky nezaregistrujú. Ján Langoš za chvíľu skončí aj s kandidátkou strany, na ktorej figuruje. Tá je bez šance, hoci týmto jediným zákonom dala krajine viac, než taký Smer a ANO dohromady. Vyslovme tentoraz chválu aj celému parlamentu (resp. tých, ktorí zákon podporili). A poľutovanie, že to meškalo presne dvanásť rokov.
Navyše, Langoš zabodoval ešte raz, zákonom o podmienkach spoľahlivosti pre prácu v tajných službách; diskvalifikáciou pre prácu v nich sa stáva pôsobenie v celom rade bezpečnostno-represívnych orgánov komunistického štátu. Tu ani netreba porovnávať - táto norma je rozsahom "postihnutých" bezpochyby najradikálnejšia svojho druhu v postkomunistických štátoch.
Za ďalší tohtotýždňový zákon, o audiovizuálnom fonde, si poslanci zaslúžia naopak iba odchod bez pocty. Trojpercentné extra zdanenie súkromných vysielateľov v prospech slovenskej filmovej tvorby je jednoducho nezmyslom, priečiacim sa princípom slobodného trhu. Fond, ktorý má podporovať "tvorbu, šírenie a výrobu slov. audiovizuálnych diel", bude okrem iného iba ďalším ložiskom korupcie a profesného "jánabráchyzmu".
Pochybený je už princíp, podľa ktorého štát zaopatruje všetky svoje milé dietky reguláciou a prerozdeľovaním. Krik postihnutých elektromédií a asociácie nezávislých vysielateľov (Andy Hryc) je úplne opodstatnený. Rovnako tak by mohli byť extra skasírovaní napr. výrobcovia múky v prospech pestovateľov ekologických potravín so zdôvodnením, že to druhé nemá odbyt. A tak ďalej, do bludu. Milé iba je, že náreky na dvojité zdanenie sa objavili až v súvislosti s týmto vynálezom audiofondu. Autorské honoráre sú predsa krátené dvojpercentnou zrážkou v prospech akéhosi literárneho fondu od nepamäti. To je kanál, cez ktorý tzv. spisovatelia a publicisti, ktorí desať rokov nič nenapísali, resp. ich výtvory sú nepredajné, cudzopasia na práci iných.
Naopak, skrachoval Budajov mediálny zákon. To je pre zmenu dobre. Vlajkonoš liberalizmu na Slovensku pripravil skutočne škandálnu normu. Výhrady šéfredaktorov, publikované vo včerajšej tlači, sú všetky oprávnené. Až na to, že návrh mal omnoho viac pofidérnych až idiotských bodov, než iba vytvorenie akejsi štátnej mediálnej rady (ktorej sa napokon Budaj zriekol, ani to však priechodnosti nepomohlo).
Tu sa však žiada vysloviť, aj v spojitosti s audiofondom, jednu vážnu vec: Ak noviny na svojich komentárových stranách, či televízie v spravodajstve vyvíjajú lobing vo veci vlastného záujmu, tak treba jasne povedať, že v tej a tej kauze máme právo na ten a ten názor, ale sme v konflikte záujmov. Niežeby bol čitateľ či divák až taký blbý, že by si kontexty nedomyslel, korektný dialóg a otvorené karty si ale zaslúži.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
