jednoduché a mnohokrát ani bezbolestné. Zavše sa tento proces ťahá dlhší čas, inokedy sa to udeje zo dňa na deň, z večera na ráno. Záleží na okolnostiach. Konflikt so svojimi myšlienkami zvádza momentálne aj známy hokejista Vlastimil Plavucha (na snímke). Tento bývalý reprezentant i kráľ extraligových strelcov, ktorý rad sezón rozdával radosť aj priaznivcom košického klubu a prispel k zisku titulu majstra Slovenska, je, zdá sa, náchylný podľahnúť definitívnemu rozhodnutiu stať sa hokejovým dôchodcom.

"Nejaký priestor na manévrovanie v rokovaniach s funkcionármi zvolenského klubu síce ešte je, ale minimálny. Preto v súčasnosti je viac než pravdepodobné, že uplynulá sezóna bola naozaj mojou poslednou," poznamenal útočník s typickým nosom na góly a citom pre brejkové situácie i správnu voľbu pozície pred bránkou, ktorý napriek subtílnejšej postave naháňal obrancom strach, urobil každému rivalovi poriadny vietor, ak sa dostal do "laufu". Hoci nie je taký starý, aby sa mu kolená podlamovali od vyčerpania a únavy, či opotrebovanosti (ročník narodenia 1968), predsa už cíti, že uňho vyschla chuť po hokeji. "Jej deficit som pocítil hlavne v minulom ročníku. Už vtedy som preto naozaj začal vážne dumať o tom, že to zabalím." Napriek tomu, že má ešte na jeden rok platnú zmluvu s HKm, zo súpisky sa pomaly , ale isto vytráca. Prečo? "Nechcite to odo mňa..." Odpoveď zabalil do slov, ktoré sa dajú vysvetliť všakovako. Ak teda nemá dvere otvorené v doterajšom pôsobisku, prečo to neskúsi inde? "Už som raz zo Zvolena odchádzal. Neviem, za akých podmienok a okolností to vtedy bolo, ale nechcel by som, aby sa to zopakovalo," objasnil konkrétnejšie pohnútky s odkazom na situáciu, keď sa pred dvoma rokmi poberal do Švajčiarska.

Vlasto sa bavil s predstaviteľmi vicemajstra o možnostiach zotrvania v kádri. Názory jednej i druhej strany sa ale nestretli v spoločnom bode. "Nechcel som už zostať." V patovej situácii sa ocitol hlavne preto, že hra ho prestala baviť a bez tohto elánu ísť na ľad sa rovná športovej samovražde. Hráč s takým kreditom si nemôže dovoliť nechať nadšenie a zápal pre toto odvetvie niekde v minulosti. "Skúsenosti z posledných rokov ma odrádzajú od toho, aby som pokračoval." Je zaujímavé, že o eventuálnom odchode sa Plavucha nezhováral s trénerom Ernestom Bokrošom, vydiskutoval si možnosti svojej možnej pozície iba s prezidentom Mrázom a manažérom Ševelom. "Psychicky som značne vyžmýkaný. Nie som už natoľko silný, aby som nechuť zlomil."

Prirodzene, koniec jednej etapy predznamenáva začiatok ďalšej. Tento vynikajúci ofenzívny hráč sa chopil iniciatívy zahorúca a bez ohľadu na to, či ešte nebodaj bude strieľať góly, začal sa angažovať v športovej agentúre po boku známeho Miroslava Borisa. Táto firma sprostredkúva odchody hráčov do cudziny, a to nielen hokejistov, ale futbalistov. "Snažím sa niekde zaradiť, mám za sebou prvé pokusy. Uvidím, ako to pôjde ďalej vo funkcii agenta. Nie je to med lízať, to som už pochopil. Čo vyzeralo predvčerom sľubne, včera už bolo celkom iné."

Vzhľadom na to, že vlani koketoval s angažmánom v ruskom Amure Chabarovsk a plynne hovorí po rusky, orientuje sa na teritórium na východ od Slovenska. "Trh je čoraz presýtenejší a umiestniť niekde hráča je čoraz náročnejšie." Oponovali sme tým, že má iste výhodu v tom, že vie, čo taký adept legionárčenia potrebuje, vie lepšie pochopiť jeho predstavy, nároky. Vlasto ale zareagoval rezolútne: "Každý chce zarobiť, to je prirodzené, lebo kariéra športovca trvá pár rokov. Peňazí ale ani v európskych kluboch nie je nazvyš. V Rusku je ich síce dosť, ale tam zase pretrváva prílev zámorských aktérov a konkurencia je neúprosná."

Funkcionárčenie ho neláka, tvrdí, že všetky posty sú i tak obsadené a nebude predsa chodiť od dverí k dverám a pýtať sa na voľný flek. Čo sa týka trénovania, nebol by možno v budúcnosti proti, hoci má námietky voči tomu, že najprv treba študovať a urobiť si kvalifikáciu a až potom má adept oprávnenie viesť iných. Ako keby škola bola patentom na trénerskú úspešnosť.

Isté je, že Vlastimil Plavucha nehodlá nasledovať hokejových kmeťov Igora Libu či Róberta Pukaloviča, ktorí i po štyridsiatke rovnako oduševnene naháňajú čierne čudo. Povedal si, že asi stačilo a ak aj možno neskôr urobí korektúru svojho terajšieho rozhodnutia, bude to iba výnimka. Už vie, že na obzore sú iné priority.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.