bitý z dvoch strán. Na jednej strane sú to novinári, ktorí ho zaplavujú každý deň množstvom aj nepríjemných otázok, na ktoré chcú okamžite poznať odpovede. Na strane druhej sú tu chlebodarcovia, teda tí, ktorí si hovorcu platia a za každé slovo zverejnené v novinách, ktoré sa im nepáči, si to ako prvý na rane zlizne práve hovorca. Za železiarne túto prácu už dlhé roky robil Jozef Marko. Podarilo sa mu nemožné - pracoval na tomto poste za éry rezešovcov, eichlerovcov aj goodishovcov. Koncom mája definitívne zo železiarní odišiel. Požiadali sme ho o rekapituláciu prežitého počas troch ér, z ktorých každá bola úplne o niečom inom.
Študovali ste žurnalistiku?
- Nie, vyštudoval som lesnícku fakultu Vysokej školy poľnohospodárskej v Brne. Potom som robil v odbore ochrany prírody. Zlomom v mojom živote bolo, keď som sa oženil a prišiel kvôli manželke sem do Košíc. Nikoho som tu nepoznal. Urobil som konkurz na odbor spravodajstva v Košickom Večere. Nastúpil som prvého februára 1993 a to som len deň predtým do Košíc natrvalo pricestoval s pár švestkami.
Novinárske začiatky boli aké?
- V ten deň sme ako elévi nastúpili štyria. Jedným z nich je súčasný zástupca šéfredaktora u vás v Korzári Ľuboš Bušo. Mojou súputníčkou, ktorá v ten deň nastúpila, bola aj vaša redaktorka Renáta Némethová. Oni na rozdiel odo mňa Košice poznali, ja som bol oboznámený maximálne tak so stanicou a zoologickou záhradou, kam som rád chodieval, keď som prišiel do Košíc navštíviť svoju manželku. Vtedajší šéfredaktor Miki Jesenský, ktorý teraz robí v SME a vtedajší šéfredaktor spravodajstva, ktorý teraz pre zmenu je šéfredaktorom Košického večera mi povedali - choď do terénu a píš. Boli zvlášť spočiatku aj ťažké chvíle, keď som doniesol článok a oni mi ho vrátili s tým, že je nanič. Potom som sa do toho dostal a začalo ma to baviť.
Kto vám ponúkol hutnícku hovorcovskú stoličku?
- Pán Drabik, vtedajší viceprezident pre riadenie. Oslovil ma, lebo ich špecialistka na vonkajšie vzťahy odišla do Ameriky. Vtedy ešte nešlo o post hovorcu, bol som referentom pre vonkajšie vzťahy a styk s médiami.
Prvé krušné chvíle ste zažili na tomto poste kedy?
- Tri týždne po mojom nástupe vo VSŽ vybuchol plyn a zomrelo tam jedenásť ľudí. Išlo o najväčšiu tragédiu, aká sa kedy za bránami tohto podniku odohrala. Vtedy krízová komunikácia nebola zvládnutá, nebola tak prepracovaná, ako je to dnes. Vtedajší môj šéf, ktorý riadil odbor pre vonkajšie vzťahy, bol pán Jakubec. Dnes ťažko hodnotiť, kto to vtedy nezvládol.
Kto vtedy zlyhal, váš odbor, ktorý mal v pracovnej náplni zabezpečovať komunikáciu s médiami, alebo to bolo samotné vedenie VSŽ?
- Jednoznačne zlyhalo vedenie podniku, ktoré nám neumožnilo zverejniť objektívne informácie.
Nedá sa však povedať, že po tejto tragédii, keď skutočne zlyhalo všetko, čo zlyhať mohlo, sa situácia zmenila. Novinári naďalej nedostávali odpovede na svoje otázky, a tak boli neraz nútení pracovať so špekuláciami bez relevantnej oponentúry... VSŽ pôsobili ako bašta, ktorú novinári museli dobýjať, bola to doba informačného embarga ...
- V práci na odbore vonkajších vzťahov je ovplyvnená manažmentom a jeho prístupu k otázke komunikácie. Vedenie svojím spôsobom vždy reguluje tok informácií. Rozdiel je v tom, do akej miery chápe tento džob. Tak, ako každý Slovák v úvodzovkách rozumie futbalu, tak na strane druhej každý manažér v úvodzovkách rozumie piáru. Nie je to tak. V drvivej väčšine prípadov títo ľudia nerozumejú tomu, čo potrebujú novinári a keď si nedajú poradiť od toho, koho za to platia, tak potom vznikajú problémy.
Na jednej strane na Vás tlačili novinári, na strane druhej vedenie. Prečo ste neodišli?
- Chcel som viackrát odísť. Uvediem príklad. Pred voľbami v 98. roku sa mi stal s istou komerčnou televíziou prípad, že som odpovedal na nejakú otázku a oni použili moju odpoveď k inej otázke. Vedel som, prečo to urobili. Vtedy drvivá väčšina médií stála na opačnej strane, ako majitelia železiarní. V tomto konkrétnom prípade som si povedal - dosť, nenechám zneužívať svoje meno. Musím teraz priznať, že pohodlnejšie bolo vtedy uveriť, že sa to zmení. Žiaľ, nezmenilo sa. Véesžetka stále zostala politickým nástrojom či už v rukách politikov alebo médií, či nejakých záujmových finančných skupín.
Spomenuli ste zneužitie novinármi. Kto vás zneužíval viac, novinári alebo vtedajšie vedenie? O hovorcoch sa zvulgarizovane hovorí ako o duševných prostitútkach...
- Majitelia ma za moju prácu platili. Ja som sa snažil komunikovať aj s tými novinármi, ktorí boli vtedy na akejsi pomyselnej čiernej listine vtedajšieho vedenia. Boli tam redaktori z Korza, Pravdy a ďalších médií, ktorí boli majiteľmi chápaní ako nepriatelia. Ja som sa s týmito ľuďmi stretával, nemal som s tým problém komunikovať s nimi nielen na profesionálnej, ale aj kamarátskej úrovni, pretože som si ich prácu vážil. Vedenie to o mne aj vedelo, tolerovali to... Keď som sám v sebe hľadal cestu, ako sa nestať, ako ste povedali duševnou prostitútkou, zistil som, že sa treba snažiť robiť svoju prácu profesionálne.
Ktorý tlak sa znášal ťažšie - od novinárov alebo od majiteľov?
- Ako kedy. Boli chvíle, keď na má vedenie tlačilo tak, že som si povedal, že to už ďalej nebudem robiť. A boli aj časy, keď mi poriadne zavarili novinári. Je zlé, keď niekomu dôverujete a on napriek dohodám použije niečo, na čom sme sa nedohodli. Keď sa človek z takýchto omylov poučí, potom sa už tie tlaky znášajú ľahšie. Možno preto som tam vydržal, lebo som sa to za tie roky naučil. Táto robota je o komunikácii a o budovaní dôvery medzi hovorcom, vedením a novinármi...
Bol Váš vtedajší plat za éry rezešovcov dostatočnou satisfakciou za to nepríjemné, čo ste okúsili?
- (smiech) Faktom je, že za rezešovcov sa rozdávalo oveľa viac peňazí, ako kedykoľvek potom na rôznych odmenách. Samozrejme nebolo možné, aby som za novej éry dostával toľko, koľko za ich pôsobenia v železiarňach. Nešlo len o mňa, každý, kto vtedy robil vo véesžetke vie, o čom hovorím.
Prišiel Eichler, plat Vám teda išiel dole. Prečo ste ostali?
- Práve toto obdobie dvoch rokov, kým tam bol Eichler, mám najradšej. Firma sa znovu postavila z kolien na nohy. Podarilo sa to najmä vďaka tým ľuďom, čo tam prišli.
Okamžite to bolo cítiť aj v komunikácii s médiami, ktorá sa radikálne zmenila a zlepšila... Eichler vlastne doniesol aj nový know-how do práce s novinármi. Začal organizovať okrem oficiálnych tlačoviek aj neformálne posedenia pri pive, kde s novinármi rozoberal i zákulisné témy... Tento mechanizmus práce s novinármi prebrali po ňom všetky ďalšie vedenia železiarní.
- Jednoznačne došlo k obratu. Od tohto človeka by sa mohli učiť všetci manažéri, ja ho považujem za mediálneho mága. Skutočne vedel, ako si získať podporu médií. Bolo to v poriadku, lebo aj drvivá väčšina novinárov pochopila, že mu ide o dobrú vec, ktorou bola záchrana fabriky, ktorá pre tento región znamená strašne veľa. Novinári sa postavili na tú správnu stranu a jemu to veľmi pomohlo, pretože bez podpory zamestnancov železiarní by sa mu jeho dielo nepodarilo.
Ako ste si získali Eichlerovu dôveru, keďže ste predtým robili hlásnu trúbu rezešovcom? Aj keď zas tá trúba až taká hlásna nebola, keďže väčšinou ste mlčali...
- (smiech) Na túto otázku by najlepšie odpovedal asi on. Priznám sa, že som nad tým dlho rozmýšľal. Nikdy som sa ho na to však neopýtal, prečo si ma tam nechal. To je možno chyba. Myslím si, že si informácie o mne získaval od ľudí, ktorí ma poznali, ktorí vedeli, že nie som rezešovský sluha. Predpokladám, že ma vtedy podržali najmä novinári. Aj im vďačím za to, že som dostal šancu očistiť svoje meno.
Odišiel šarmantný mediálny mág, prišli tvrdí americkí biznismeni. Ako to funguje, prečo práve skladáte svoje zbrane a opúšťate železiarenské vody?
- Odchádzam preto, lebo v tejto pozícii som už ako obohraná platňa. Nerastiem, ani nemám novú motiváciu robiť túto prácu. Na tejto pozícii už nemôžem dosiahnuť viac. Každý chlap v určitom štádiu potrebuje prijať nejakú výzvu, potrebuje si niečo dokázať... Je to môj vnútorný pocit, že čas dozrel na to, aby som odišiel.
Povedali ste, že za Eichlera to bolo najlepšie. V čom je to teda teraz horšie?
- Ja som si za tie roky zvykol na určitý zhon, frmol, na tom, že som vo víre udalostí. Jednoducho na dynamickejšiu komunikáciu, na to, byť v ohni. Teraz prišli pokojnejšie časy po tom, čo Američania prebrali fabriku a mne toto tempo nevyhovuje.
Kam teda smerujú vaše kroky?
- Dostal som ponuku na post riaditeľa v spoločnosti Slovakia Online, ktorá pracuje s publikovanými informáciami, robí mediálne analýzy. Odchádzam teda do Bratislavy, prenajal som si byt a budem tam zatiaľ dochádzať na týždňovky. Neskôr sa možno presťahuje aj moja rodina. Hlavne manželka musela často znášať moje problémy, ktoré som nevedel nechať v práci a zamknúť za nimi dvere pracovne. Aj touto cestou sa chcem manželke za to ospravedlniť. V novej pozícii využijem nielen manažérske skúsenosti, ktoré som získal ako šéfredaktor Ocele východu, ale hlavne spôsob manažovania, ktorý som odpozoroval od mnohých ľudí, s ktorými som spolupracoval.
Vaše meno sa teda vytratí z novín, Vaša tvár zmizne z obrazoviek. Vďaka médiám ste sa stali známy. Oslovovali vás ľudia na ulici, kládli vám nepríjemné otázky?
- Bolo viacej takých situácií, ktoré odzrkadľovali tú - ktorú éru, ktorá v železiarňach vládla. Za éry rezešovcov, kedy verejná mienky bola otočená proti majiteľom železiarní, som to intenzívne pociťoval aj ja práve v týchto kontaktoch s ľuďmi na ulici. Mnohí mi dávali najavo aj dosť hrubým spôsobom svoje antipatie, vypočul som si aj nadávky a fakt som prekvapený, že mi niekto nerozbil hubu, pretože to niekedy bolo skutočne dosť nepríjemné. Ale mal som potom to šťastie práve za Eichlerovej éry, keď sa verejná mienky otočila na stranu ozdravného procesu, že som bol jeho súčasťou. Oslovovali ma ľudia, ale už s otázkami, ako to vidím, ako to dopadne a verili sme spolu, že to bude lepšie. Som rád, že to vyšlo. Kvôli týmto chvíľam stálo za to vydržať.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
