tohto sveta uzrelo tu chlapča a dali mu meno Július. Z tejto malinkej dedinky osud zavial rodinu pod ospevované Tatry do Popradu. Tu sa im narodili chlapci Karol, Irenej, Jozef a pre okrasu i dcéra Mária. Žili v skromnosti. Rodičia sa museli obracať pri výchove svojich detí. Chlapci od malička naháňali puk po uliciach. Áno šport mesta stal sa im osudným.
Julo najstarší syn, dostal sa prvý do skutočného hokeja. Od družstva žiakov hrával až po družstvo seniorov. Vtedy sa hrala Moravsko-slovenská liga. Spoluhráčmi mu boli brat Karol, Eštok, Odehnal, Dilong, M. Skokan, Gemov, Šimonov, I. Grandtner. Počas vojenskej služby hrával v Prahe s hráčmi, ako boli Brunclík, Holeček atď. Bola to doba krásnych športových zážitkov. Po ukončení aktívnej športovej činnosti venoval sa trénerskej práci. Urobil si i skúšky trénerstva prvej triedy. Aktívna činnosť sa raz musí skončiť. Tak to bolo i u neho. Nezanevrel na hokej. Pracoval ďalej vo svojej záľube a stal sa šéfom hokeja v Poprade. Tu prežíval otrasy, pády i slávu. Ale taký je už raz život športovca.
Okrem svojej záľuby, športu, pracoval od svojej maturity na JSŠ (terajšie gymnázium) vo Vagónke. Pri svojej húževnatosti a zdravej ctižiadostivosti urobil si ešte nadstavbu na SEŠ-ke (terajšej OA). Tak mal otvorenú cestu pre svoju prácu. Bol vedúcim plánovania. Nebola to odmena za športovú činnosť. Bola to jeho svedomitosť a patril v podniku medzi najlepších pracovníkov.
Život si ale svoje ukrajuje. Dôchodok práce okolo domu. Vo svojej samote prehŕňa sa v spomienkach. Sú to spomienky nezabudnuteľné.
Deň 2. júl 2002. Bežný deň ľudí. Slnko začína ohrievať našu zem. Ľudia sa ponáhľajú do práce, iní z práce. Deň, ako iný. Hodiny si svoje ukrajujú. A tu poobede, začína dáky divný vánok, ktorý rozvieva smutnú správu. "Julo Pažitný už nie je medzi nami." Nechcelo sa nikomu veriť, že už nie je medzi svojimi. No je to ten krutý zákon. Predčasne si nás Julo opustil. Nepodal si nikomu ruku, tvoje ústa nezašeptali posledné zbohom.
Piatok 5. júl 2002. Rozlúčka. Bôľny pohľad na katafalk, kde telo je chránené studeným drevom. Odznievajú slová odovzdávajúce tvoje telo do rúk božích. Sú tam i slová spomienok. Privítali ťa tam vysoko v nebesách tvoji rodičia. Dívate sa spolu na našu planétu. A my? My zase upierame sa k vám do výšin nebies. Julo, oči tvojich priateľov sú zarosené tak, ako lúky podtatranských štítov v rannom svite. Spomínajú tvoji najdrahší, spomínajú tvoji priatelia. Posledné rozlúčenie slzy v očiach, posledný pohľad na strácajúcu sa schránku tvojho nového domova i na studenú zem. Ostávaš i tak s nami.
Autor: Zolo KUKULA
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
