po skončení volebného obdobia zabúdajú, že ešte stále sú zodpovední za väčšie či menšie prehmaty zákonodarného zboru. O tom, čo sa im podarilo spôsobiť schválením už vopred zatracovaného a kritizovaného Zákonníka práce, asi mnohí nemajú ani tucha. Dôjde im to pravdepodobne až vtedy, keď nebodaj skončia na operačnom stole. Zdvihnutím ruky "za" totiž súhlasili( napriek signálom zdola) s tým, aby zamestnávatelia mali možnosť žiadať refundáciu mzdy za zamestnanca, ktorý absolvoval odber krvi vo svojom pracovnom čase. Asi si mysleli, že taký "drobný detail" si nikto nevšimne. Ale všimol.
Svedčia o tom varovné signály z transfúznych oddelení po celom Slovensku, ktorým prvý tohtoročný úder pod pás zasadilo aprílové cenové opatrenie rezortného ministerstva. Druhý, ešte bolestnejší, prišiel v poznaní, že keby všetci zamestnávatelia unisono využili zákonné možnosti, všetky transfúzky to môžu zabaliť. Pri odporúčaných cenách odberov, ktoré sa pohybujú od 1200 do 2200 korún, sa totiž nerátalo s tým, že by tieto sumy mali byť rádovo o 800 až 1500 korún vyššie. To je totiž približný rozsah výšky refundácie jednodňového platu zamestnanca. Klasika... Pravá ruka opäť nevedela, čo predtým urobila ľavá.
Výsledkom je, že na ekonomických oddeleniach zemplínskych nemocníc trčia faktúry v sumáre od tridsať do šesťdesiattisíc len za ostatných pár týždňov. Najzaujímavejšie na celom probléme je, že nárok si zatiaľ vo veľkom a celoplošne uplatňujú len železničiari. Odkiaľ berú právo, keď v minulosti boli práve oni tými, ktorí si mierne povedané často neplnili svoje záväzky. Ako môžu od nemocníc, v ktorých kedykoľvek môžu skončiť aj ľudia s ich top-manažmentu, žiadať, aby im platili za krv ich zamestnancov! Je síce pochopiteľné, že si môžu prenajať človeka na osem a pol hodiny, aby pre nich pracoval, ale v žiadnej pracovnej zmluve nie je predsa zakotvené, že majú právo aj na jeho telesné tekutiny.
Leitmotívom všetkých reforiem a transformačných krokov ostatných rokov je síce ekonomizácia, ktorá by v budúcnosti mala priniesť osoh všetkým, ale pričasto sa pri ich schvaľovaní a zavádzaní do praxe zabúda na etickú a morálnu rovinu. A najmä na to, že niektoré veci sa proste nedajú vtesnať do ekonomického slovníka a už vôbec nie kúpiť. Možno si to páni poslanci, ktorý takýto nezmysel schválili, ako aj páni od železníc, ktorý zákonné možnosti promptne využili, uvedomia, až keď sami budú potrebovať tekutinu, ktorá de jure nemá cenu, ale de facto je jej hodnota nevyčísliteľná. Predtým, ako sa to stane, sa môžu pomodliť: Len aby sme v hanbe (na operačnom stole) nezostali.
Autor: lyv
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
