istý Sibran, hrdina križiackej výpravy na Liptove pri L. Mikuláši. Panstvo rodu sa rozširovalo a zveľaďovalo na ústupkoch absolutistickej moci, ktorú rod získal pri podpore Svätoštefanskej koruny a neskoršie aj výhodnými sobášnymi zväzkami a pod. Na rozhraní storočí sa potomkovia Sibrana dostali do rozporu s kráľom Ondrejom III. pre postoje k Abovcom a Matúšovi Trenčianskemu. Až do roku 1562 všetci členovia rodu žili v Brniciach. Jeden z jej členov - Šimon Ghillány dostal od kráľa Ferdinanda I. osadu Lazy. Potom sa rodina začala rozchádzať do ďalších žúp, ale aj do Nemecka, Rumunska, USA a inde. Rodostrom Ghillányovcov sa takto rozčlenil na tieto rodové vetvy: Ondrejsko - Hýbsku, Ondrejsko - Liptovskú, Matúšovsko - Fričovskú, Matúšovsko - Západnú, Matúšovsko - Šarišskú, Matúšovsko - Rozptýlenú a na vetvu Jakubskú. Zaujímať nás bude predovšetkým Matúšovsko - Fričovská vetva.
V roku 1618 sa stal Mikuláš Ghillány podžupanom Trenčianskej stolice a od kráľa Mateja dostal Liptovskú Teplú. Od jeho syna Juraja sa potom odvíjala Matúšovsko - Fričovská a niektoré ďalšie rodovo vetvy, tiež od syna Ondreja. V článku budeme sledovať cestu rodovej štafety. Juraj Ghillány sa stal županom v Trenčianskej stolici a významnou osobnosťou na kráľovskom dvore. Za verné služby ho kráľ Leopold I. po porážke Turkov pri Viedni v roku 1683 a za potlačenie reformačného povstania vedeného I. Tökölym povýšil do stavu barónov.
Prvý barón Ghillányovského rodu Juraj mal troch synov: Gašpara, Juraja a Jána. Nositeľom rodovej štafety sa stal opäť Juraj, ktorý zomrel v roku 1744. Študoval v Trnave. Potom sa stal generálom a zakladateľom jazdeckého pluku. Pre svoje osobné vlastnosti dostal prezývku "železný kapitán". On sa z rodu ako prvý dostal do Prešova a Šarišskej župy. Oženil sa najprv s barónkou Barkóczyovou a po jej smrti druhýkrát s barónkou Juditou Johaneli, s ktorou mal päť detí: Antona, Františka, Juraja, Karola a Dominika (1727 - 1798).
Ďalší syn Imricha Ghillányho a brat Jozefa, bol Alexander (1800 - 1848), ktorý sa narodil v Hendrichovciach, potom žil na Podkarpatskej Rusi. Tam dal postaviť rozsiahle vinice, liehovary a továreň na výrobu kotlov a ostatných medených potrieb pre domácnosť. Podieľal sa aj na výstavbe klasického kaštieľa v Hendrichovciach v roku 1832. Preslávil sa svojimi aktivitami po celom svete, ale nebol pokračovateľom rodovej štafety. Ťažisko rodu zostalo na Jozefovi Ghillánym, ktorý mal šesť detí: Mária - Irma, Juraj, Ilona, Pavla - Šarlota, Ladislav (1849 - 1899), Imrich (1860 - 1922). Z doposiaľ spomínaných členov rodovej štafety majú svoje miesto odpočinku (okrem Ladislava a Alexandra) vo Fričovciach v spoločnej hrobke a individuálnych hroboch. Barón JUDr. L. Ghillány je pochovaný aj s niektorými ďalšími členmi svojej rodiny v Prešove na cintoríne na Kalvárii. Imrich o ktorom ešte bude reč, je pochovaný v Maďarsku.
Imrich Ghillány (1860 - 1922) bol najvýznamnejšou osobnosťou celého rodu. Narodil sa a väčšiu časť života prežil vo Fričovciach. Po skončení štúdia v Prešove ostal spravovať fričovské panstvo. Popri tom sa zapojil do politického, spoločenského života Obce, Prešova, Šariša a Uhorska. Roku 1903 - 1905 bol členom stoličnej rady a v roku 1910 županom Šariša. Od roku 1913 - 1917 zastával funkciu ministra poľnohospodárstva Uhorska a bol aj tajným radcom vlády. Mal ako aj ďalší z rodu slovenské a liptovské korene, ale vplyvom doby sa hlásil k maďarskej šľachte. Podieľal sa na založení župného výboru, ktorý mal spájať maďarskú šľachtu na ochranu maďarských záujmov proti prejavom panslavizmu. Nástrojom na zjednotenie sa stal časopis Naša zástava na prouhorskú výchovu pri prebúdzajúcom sa slovenskom povedomí. Bol členom a funkcionárom liberálnej strany a predsedom Národnej strany práce. Vykonával predsedu správnej rady Uhorskej všeobecnej úverovej banky. V roku 1910 - 1918 bol poslancom Uhorského snemu za okres Prešov v ktorom zo spoločenských, ale predovšetkým aj z osobných dôvodov presadzoval vybudovanie trate z Prešova do Margecian, alebo Krompách. V rušných rokoch po 1918 sa stal členom Maďarskej jednoty a po roku 1920 po odchode do Maďarska Uhorskej hornej snemovne. V roku 1920 opustil územie ČSR a v roku 1922 zomrel. Je pochovaný v Maďarsku v Sazhaleme.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
