stredoveku a novoveku, napriek tomu, že anglického korzára Sira Francisa Drakea v roku 1578 zahnala búrka ďaleko na juh a nijaký nový kontinent neobjavil. V rokoch 1772 - 1775 sa do pátrania po "Terre Australis Incognite", alebo neznámej južnej zemi, pustil anglický moreplavec James Cook, ktorý počas tejto výpravy zmapoval Austráliu a Nový Zéland. Cook vyhlásil, že "blízko pólu musí byť pevnina a tá je zdrojom všetkého ľadu, ktorého je južný oceán plný".
Začiatkom 19. storočia do tejto oblasti začali prichádzať lovci veľrýb a neskôr i Európania, ktorých myšlienka preskúmania neznámej krajiny veľmi lákala. Patril medzi nich i Sir James Clark Ross, ten sa ako prvý pokúšal v roku 1841 dosiahnuť južný pól, no neúspešne. Dnes je po ňom pomenované Rossovo more i Rossov pobrežný ľad, gigantická masa ľadu, veľká takmer ako Francúzsko. V roku 1908 sa na dobytie pólu odhodlal Sir Ernest Shackleton a k jeho dosiahnutiu mu chýbalo len 160 km, ale zlé počasie ho prinútilo vrátiť sa.
To, čo sa nepodarilo Shackletonovi, chcel stoj čo stoj napraviť jeho kolega Robert Falcon Scott. Ten sa podujal viesť výpravu do Antarktídy už v roku 1901, zmapoval Rossov pobrežný ľad a dostal sa na vzdialenosť 768 km od vytúženého pólu, ale kvôli nedostatku zásob sa musel obrátiť. V roku 1910 Scott vyhlásil, že je pripravený dobyť južný pól pre Anglicko. V júni toho roku vyplával s posádkou na lodi Terra Nova naloženej vodou, potravinami, sibírskymi poníkmi, polárnymi psami a pridal aj novinku motorové sane, na prepravu ťažkého nákladu.
To však ešte netušil, že v honbe za pólom bude mať zdatného súpera, nórskeho dobrodruha Roalda Amundsena. Ten bol považovaný za jedného z najlepších polárnikov svojich čias, preslávil sa aj tým, že ako prvý v rokoch 1903 1906 preplával cez tzv. Severozápadný priechod. Amundsen sa na cestu vydal o dva mesiace neskôr ako Scott, no napriek tomu sa za svojim cieľom vypravil z antarktického pobrežia o desať dní skôr ako jeho súper, 20. októbra 1911. Nór bol navyše majster v ovládaní psích záprahov, ktoré Briti vtedy nevedeli zvládnuť tak, ako by si to predstavovali.
Scott dal vybudovať základňu v zálive Mac Murdo, z ktorého spolu s deviatimi spoločníkmi vyrazil na strastiplnú cestu. Už po niekoľkých dňoch im vypovedali službu motorové sane a sen o rýchlom postupe sa rozplynul. Navyše sa ukázalo, že ani ťah s poníkmi veliteľovi veľmi nevyšiel. Tie sa totiž neustále zabárali do vlhkého snehu a polárnici tak strácali čas i sily s ich vyslobodzovaním. Po dvoch týždňoch pochodu postavili Briti tábor, ktorý podľa veľkého množstva zásob nazvali "Tonové depo". Ani po jeho opustení "trable" s poníkmi neprestávali. Začiatkom decembra 1911 utratili posledného a každý z bádateľov tak sám musel ťahať sto kilogramov zásob.
Amundsenova skupina zatiaľ podobné problémy nemala. Počasie im prialo a na rýchlych psích záprahoch postupovali k dlho očakávanému cieľu. Scott medzitým poslal 20. decembra naspäť na základňu štyroch členov výpravy a oznámil, že v záverečnej fáze pochodu k pólu s ním pôjde lekár Edward Wilson, kapitán Lawrence Oates, nadporučík Henry Bowers a námorník Edgar Evans. Šestnásteho januára 1912 Briti konečne dosiahli svoj cieľ. Čakalo ich však trpké sklamanie v podobe akéhosi stanu s nórskou vlajkou, Amundsen ich teda predbehol. Nórsky svetobežník dobyl južný pól o mesiac skôr, už 14. decembra. Keď sa k nemu dostal Scott a jeho spoločníci, ostával Amundsenovi už iba týždeň cesty k jeho základni vo Veľrybom zálive.
Briti boli z tejto porážky úplne zdrvení. "Je to hrozné, že sme podstúpili takú namáhavú cestu a predsa sme nezískali prvenstvo. Panebože, toto je príšerné miesto", zapísal si veliteľ výpravy do denníka. Na druhý deň sa zronení bádatelia vydali na spiatočný pochod. Vonkoncom to však nebola taká relatívne pokojná cesta, ako smerom k pólu. Teplota klesla na štyridsať stupňov pod nulou a začali zúriť snehové búrky. Navyše si lekár Wilson natiahol sval na nohe, Scott si zranil plece a Evansa trápili závraty a stavy úzkosti. Vyvrcholilo to 17. februára, keď Evans odpadol, zvracal a čosi nezrozumiteľne bľabotal. Scott prikázal narýchlo vybudovať tábor, no chorého druha sa už Britom nepodarilo zachrániť.
O mesiac neskôr si strastiplný pochod vyžiadal ďalšiu obeť. Kapitán Oates, ktorý mal zapálenú nohu, dobre vedel že ostatných veľmi brzdí. Počas búrky sa z posledných síl zdvihol a odišiel zo stanu so slovami: "Idem sa len prejsť von a možno sa trochu zdržím". Všetci dobre vedeli, že ide v ústrety istej smrti. Scott bol už tiež na konci so silami, 29. marca si do denníka zapísal: "Blíži sa koniec, už nevládzem ani písať"…
Do Londýna sa medzitým dostala správa o Amundsenovom víťazstve a celá Británia zažívala veľké sklamanie. Napriek tomu očakávali bádateľov vo vlasti ako hrdinov. Keď sa však stále nevracali, vyslala za nimi vláda záchrannú výpravu. Tá našla 12. novembra 1912, len osemnásť kilometrov od "Tonového depa" stan, a v ňom zmrznuté telá veliteľa Scotta a jeho dvoch spoločníkov…
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
