roku 2000 pri kontrole firmy Spektrum, narazila na 90-miliónovú faktúru, ktorá sa ukázala ako fiktívna a bola vystavená v súvislosti s prácami na vodnom diele Gabčíkovo. To bol aj dôvod, prečo sa téme venoval vládny splnomocnenec pre sústavu vodných diel Dominik Kocinger. Preverovanie faktúry totiž malo urobiť ministerstvo pôdohospodárstva, po vnútornej kontrole naďalej beží vyšetrovanie, ale zatiaľ len vo veci predmetnej fiktívnej faktúry.
Dominik Kocinger nám povedal, že s financovaním vodného diela nemal ako splnomocnenec vlády dočinenia. "Upozorňoval som však na to, že je zbytočné financovať ďalšiu výstavbu diela z úverových zdrojov, pokiaľ bude uzavretá seriózna dohoda o rozdelení príjmu z elektrickej energie," povedal. Pokiaľ by totiž Slovenské elektrárne zaplatili Vodohospodárskej výstavbe za prúd, vyrobený v Gabčíkove po roku 1994, tak by sa naplnili slová bývalého generálneho riaditeľa Vodohospodárskej výstavby, š. p., Júliusa Bindera o "samofinancovaní" ďalších prác na vodnom diele. Toto tvrdenie používal v argumentácii za dostavbu vodného diela Binder dosť často, najmä keď sa špičkoví politici venovali alternatívnym riešeniam dostavby po vypovedaní zmluvy o sústave vodných diel zo strany Maďarska.
V roku 1994 chýbalo na dostavbu diela približne 6 miliárd korún. "Elektráreň v Gabčíkove vyrobí 2,3 miliardy kilowatthodín elektrickej energie ročne. V roku 1994 ešte existovala daňová úľava na elektrinu a vtedy mohla Vodohospodárska výstavba inkasovať 1,20 korunu za kWh," tvrdí Dominik Kocinger. Znamená to, že vodné dielo mohlo na investičné náklady zarobiť za tri roky. Dodajme, že v roku 1995 sa už daňová úľava na elektrický prúd nevzťahovala a pravdepodobná cena zo strany Slovenských elektrární mohla byť 70 halierov. Riaditeľ Binder takúto cenu odmietol a potom prišiel úverový program.
Na úver 500 miliónov dolárov bola daná štátna záruka s odôvodnením, že peniaze budú použité na Gabčíkovo, vodné dielo Žilina a Tichý Potok. Tichý potok sa nerealizoval, Žilina stojí a peniaze, ktoré Slovenské elektrárne nezaplatili, sa použili na dofinancovanie objektov v Jadrovej elektrárni Mochovce, z ktorých niektoré patria dnes medzi uviaznuté investície.
V roku 1999 špecifikovala vláda ako účasť štátu na splácaní úverov za Gabčíkovo vo vtedajších kurzoch 18 miliárd korún (bez VD Žilina na obdobie do roku 2006). V tom istom roku konštatovala správa NKÚ predražovanie pri výstavbe Gabčíkova (namiesto pôvodných 6,7 na 11,2 miliardy korún) a Žiliny (zo 4 na 6,5 miliardy korún). Pred odchodom z funkcie Július Binder upozornil, že peniaze boli použité aj na iné účely a to vládou a minimálne 5 miliárd sa prelialo do štátneho rozpočtu.
Kocinger v tom vidí skryté dotovanie výstavby Mochoviec. V roku 2001 vyhlásil premiér Mikuláš Dzurinda, že nie je potrebný žiadny audit čerpania peňazí z úverov, "ak si budú plniť svoju úlohu vyšetrovatelia".
Dodajme, že presné vyčíslenie, koľko slovenského daňového poplatníka stojí vodné dielo Gabčíkovo, neexistuje. Poznáme len súhrnný údaj o zárukách, poskytnutých v súvislosti so sústavou vodných diel: je to 26 miliárd korún. Pri nepriehľadnom financovaní vodných diel je pravdepodobné, že fiktívna 90-miliónová faktúra nie je v tomto príbehu jediná.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
