strážnici vybil pár zubov, naložil kopancov, pažbou tresol do chrbta, kopol do zadku a z dvora si ho o chvíľu odnášali príbuzní. Na svojrázne vyšetrovanie vinník do smrti nezabudol a ešte aj vnukom rozprával, ako pochodil, aby nebodaj i oni takto neobstáli. Nuž, pre spravodlivosť na dolniakoch i horniakoch mlátili rovnako.
Po rozpade monarchie sa veru na Slovensku a Podkarpatskej Rusi bolo čo otáčať. Pri obnove aspoň základného poriadku bolo treba narýchlo vytvoriť orgány štátnej moci a psrávy. Aj keď to podaktorí dnes neradi počujú, kvalifikovaných Slovákov bolo ako šafranu. Tí, ktorí mali vzdelanie, mali k nemu spravidla aj primerané lukratívne postavenie z minulosti a na miesta, trebárs četníkov, sa nehrnuli. Azda najakútnejší bol nedostatok vhodných ľudí na okamžitú náhradu väčšiny žandárstva, finančnej stráže, ktorá plnila terajšie úlohy pohraničnej polície a colnej stráže. Personálne problémy mala železnica i pošta.
Pomoc bola naporúdzi, respektíve "nasnade". Nedostatok vhodných domorodcov nahradili Česi. Tak či onak, pre mnohé mestá a dediny, to bolo terno. Vystriedali maďarských žandárov a na četníckych staniciach sa usadili i s rodinami. Pravda, občas za priestupok sa prekladalo z českých okresov do slovenských a za väčší až na Podkarpatskú Rus, ale užitočnosť ich pobytu medzi slovenským etnikom bola nesporná. Nielen že oni podúčali našich ľudí po dedinách modernejším poľnohospodárskym a remeselným postupom a rozširovali im duchovný obzor v nedeľných školách, ale doň zapájali i manželky. Tie učili ženy variť od knedlí po "cukroví". Dodnes práve tam, kde sa naše prababičky učili od pani strážmajstrovej variť knedľu či piecť zákusky, neraz varia ich vnučky a pravnučky o poznanie chutnejšie. Nielen to. Četníci priniesli aj dovtedy nepoznanú kultúru policajnej práce. Určite ste sa stretli s porekadlo píšeš ako český četník. Možno ste mu podvedome priradili hanlivý význam. Keď ste tak urobili, krivdíte českým četníkom.
Medzi ľuďmi vtedy kolovala úsmevná, takmer pravdepodobná príhoda. Četník pod Duklou vyšetroval parobka, ktorý pichol nožom v krčme kamaráta a z vyšetrovania robil zápisnicu. "Jak to bolo, Vasile?" "No, jak?" hovorí Vasiľ "ja som pri pulte v krčme spokojne jedol slaninu a on sa mi hodil na nôž". "Ale on mal v sebe päť vpichov," hovorí četník. "Máte pravdu," pritakáva Vasiľ, ôvšak keby som neskryl nožík, tak sa mi na neho hádže možno doteraz." Znova a znova vyčerpávajúci kolotoč zápisov, každej verzie výpovede. Tak vzniklo porekadlo o nekonečnoim písaní českých četníkov.
Pokiaľ ste si vytvorili predstavu o četníkoch, že boli nevzdelanci, máte možnosť revízie svojho pohľadu. V roku 1922, keď na četníckej stanici v Kapišovej slúžili strážmajstri Jozef Pavko a František Slezáček, sa exhumovali hroby roztrúsené po okolí. Podľa vojenských noriem platných v prvej svetovej vojne, boli vojaci padlí v priebehu bojovej činnosti pochovaní namieste nálezu tela, alebo na najbližšom vhodnom mieste. V katastri podduklianskej dediny Korejovce boli exhumovaní a prevezení na obecný cintorín, piati padlí rakúsko-uhorskí vojaci pochovaní na rôznych, od seba vzdialených miestach. Estetika protokolu podpísaného strážmajstrom Slezáčkom a náčrt vojnových hrobov zhotovený strážmajstrom Pavkom dokumentujú slušnú štábnu kultúru a administratívnu zručnosť. V živote sa stáva, že mýtus sa časom vydáva za pravdu, alebo kohosi neprávom zaradíme do iného priečinka a nie a nie ho odtiaľ premiestniť tam kam patrí. tak je to možno i s českými četníkmi. Ozaj, niekedy koncom sedemdesiatych rokov som jedol v Kapišovej knedle. Boli o poznanie lepšie, než tie, na ktoré som bol zvyknutý.
Autor: pst
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
