detstvo silne vplývali večerné rozprávania otca o neuveriteľných príbehoch hrdinov v Homérových eposoch Illias a Odysea. Na malého Heinricha urobili Gréci Achilles, Agamemnón, Odyseus a ďalší taký dojem, že ho odvtedy nič nelákalo viac, ako cesta do Grécka.

Rodičia mu však ihneď dali pocítiť krutú realitu a poslali ho do neďalekého mestečka vypomáhať istému obchodníkovi. To ho priam k smrti ubíjalo a tak sa rozhodol predať svoje drahé hodinky a za peniaze si kúpil lístok loďou do Venezuely. Dúfal, že vo vzdialenej Amerike zabudne na všetky problémy, ktoré ho doma v Nemecku trápili. Chcel tam zbohatnúť a našetriť si dostatok financií na cesty po zbožňovanom Grécku. Jeho loď sa však potopila a Schliemann sa ako zázrakom zachránil tak, že sa niekoľko hodín pridŕžal suda, až kým ho nezbadal rybársky čln a nedopravil k holandským brehom.

V Amsterdame si našiel prácu v úspešnej firme a zdokonaľoval sa vo výučbe cudzích jazykov. O rok už plynule hovoril po anglicky, francúzsky, holandsky, španielsky, taliansky a mordoval sa i s ruštinou, ktorú okrem neho vo firme nikto neovládal. Začalo sa mu dariť a jeho bankové konto rástlo jedna radosť. Keď už v Amsterdame patril medzi známych boháčov, zaumienil si venovať sa cestovaniu. Istý čas bol v New Yorku, Paname, Californii, Petrohrade i v exotických krajinách Indii, Číne či Egypte.

V roku 1868 sa konečne rozhodol vypraviť i do Grécka. Na ostrove Itaka hľadal pozostatky paláca svojho detského hrdinu Odysea. Našiel zopár drobných starožitností, čo ho ešte viac povzbudilo v bádaní. Jeho ďalším veľkým snom bolo objavenie Homérovej Tróje. Väčšina vtedajších znalcov sa prikláňala k názoru, že toto bájne mesto ležalo na mieste zvanom Bunarbaši, šestnásť kilometrov od Egejského mora. To sa Schliemannovi videlo priďaleko a tak začal pátrať na vŕšku Hissarlik, podstatne bližšie k pobrežiu. Turecké úrady mu však vykopávky nechceli povoliť a problémy mal aj s majiteľmi pôdy, ktorí ho zo svojich pozemkov často vyháňali. Nemecký boháč však nestrácal trpezlivosť a išiel tvrdo za svojim cieľom. Tým bolo okrem objavenia starobylého mesta kráľa Priama i nájdenie ženy, s ktorou by bol konečne šťastný.

Začiatkom sedemdesiatych rokov 19. storočia preto napísal starému kamarátovi v Aténach list a prosil ho o fotografiu nejakej peknej mladej ženy, ktorá sa vyzná v kultúre starého Grécka a chce sa vydať za bohatého, aj keď už trochu staršieho muža. Schliemannov priateľ navrhol sedemnásťročnú krásku Sofiu Engastromenosovú. Tá sa amatérskemu archeológovi na prvý pohľad zapáčila a svadba na seba nenechala dlho čakať.

Vykopávky na Hissarliku medzitým pokračovali ďalej, no bez väčších úspechov. Až v marci 1873 sa našlo asi desaťtisíc zlatých predmetov, čo Schliemanna utvrdilo v domnienke, že konečne objavil poklad trójskeho kráľa Priama. Obsahoval vzácne zlaté poháre, náhrdelníky, ozdoby, zbrane, no najväčšiu pozornosť vzbudila prekrásna čelenka zo žltého kovu, ktorá podľa Schliemanna patrila gréckej princezne Helene, kvôli ktorej vlastne Trójska vojna vypukla.

Všetky tieto skutočnosti zverejnil nemecký archeológ až niekoľko rokov po senzačnom objave, aby všetky cennosti stihol preniesť do Grécka a poschovávať u Sofiiných príbuzných. Turecká vláda bola jeho konaním pobúrená a definitívne mu zakázala pokračovať v bádaní. Schliemann sa však nedal odradiť a svoju pozornosť sústredil na Peloponézsky polostrov, na ktorom sa kedysi nachádzalo slávne mesto Mykény. V ňom vládol mocný kráľ Agamemnón, jeden z gréckych vodcov v Trójskej vojne.

Schliemann sa rozhodol nájsť jeho hrob, no na inom mieste, nie tam, kde po ňom pátrali grécki archeológovia. Nemec sa nazdával, že by kráľove pozostatky mohli byť uložené neďaleko známej mykénskej Levej brány. Jeho predpoklad sa opäť ukázal ako správny. Začiatkom decembra 1876 odkryl veľký hrob s pätnástimi kostrami, obklopenými šperkami, zbraňami, brneniami i zlatými a striebornými pohármi. Jeden z nebožtíkov mal na tvári nádhernú zlatú masku a podľa Schliemanna to nemohol byť nikto iný, ako sám Agamemnón. Bádateľ okamžite telefonoval gréckemu kráľovi a vzrušeným hlasom zo seba vysúkal známu vetu: "Uvidel som Agamemnónovu tvár…" Odborníci neskôr jeho tvrdenie vyvrátili. Podľa nich poklad pochádzal z roku 1600 p.n.l., pričom Agamemnón žil niekedy okolo roku 1200 p.n.l.

Vďaka týmto veľkolepým archeologickým nálezom získal Schliemann okrem slávy i obrovský majetok a postavil si honosný palác, podľa vzoru z čias starovekého Grécka. Svoje bohatstvo si užíval až do roku 1890, kedy na prechádzke po Neapoli odpadol a keďže pri sebe nemal žiadne doklady ani peniaze, odmietli ho prijať do nemocnice. Keď sa k nemu dostal jeho osobný lekár, bol už Schliemann ochrnutý a nedalo sa mu pomôcť.