Tisovo, Tisovec, Tisa a pod. V súčasnej dobe je takmer vyhynutý a zachovali sa len kry, ktoré rastú prevažne v botanických záhradách a parkoch. Ojedinelé stromy tisov patria k vzácnym exemplárom s historickou hodnotou a sú chránené. Na Slovensku rástli najviac okolo Banskej Bystrici, ale nájdeme ich aj v ostatných lokalitách Karpát. V západných Čechách v Sadlčanoch sa nachádza tisový háj až s 350 stromami. Najviac je rozšírený tis obyčajný (Taxus baccata), ale nájdeme aj tis červený. Je to smútočný strom, ktorý prekonal svoj trpký osud, čo zapríčinil predovšetkým jeho pomalý rast.
Jeho drevo je veľmi tvrdé, ohybné, elastické a vzácne. Je typickým predstaviteľom treťohorných, často už vymretých rastlín. Vyrábajú sa z neho barly, vychádzkové palice, tyče pre dáždniky, drahé pohrebné rakvy a nábytok. Pre dosiahnutie dospelosti potrebuje 25 rokov. Potom sa jeho rast spomaľuje a dokáže pretrvávať až niekoľko storočí. Práve pre spomínanú dlhovekosť a stále zelenú podobu sa stal obľúbeným smútočným stromom, ktorý sa vysádzal na cintorínoch v Anglicku, Nemecku a postupne aj v ostatných krajinách Európy a sveta. Práve preto si ho Kelti vybrali do svojho stromového kalendára.
Všetky časti tisu okrem obalov plodov (bobule) sú prudko jedovaté pre alkaloid "taxin". Práve ten spôsobuje ochrnutie dýchacích orgánov a poškodzuje cievy. Smrť nastáva po použití 30 g ihličia u psov a sliepok, 75 g u ošípaných, 500 g u hovädzieho dobytka a 100 g u koňa. Králiky a kozy sú voči taxínu odolné. Tis sa v ľudovom liečiteľstve využíval proti epilepsii a pri menštruačných ťažkostiach. V dávnejšej dobe sa jeho výhonky používali na liečenie besnoty, ale pre spomínaný alkaloid sa od toho upustilo.
Tis patrí medzi ihličnany, nevytvára však šištičky, ale nápadne červené bobule, v ktorých je ukryté semeno. Na jednom sa vytvárajú samčie a na druhom samičie orgány. Oplodniť sa musí vždy z iného stromu, čo je veľmi vzácne.
Kelti verili v posmrtný život a tvrdili, že každý ich príslušník pochádza od boha smrti. To im dodávalo odvahu vrhať sa do bojov aj za cenu straty života. Pre nich boli posvätné tisové lesy, do ktorých sa neodvážili vstupovať Rimania. Po definitívnej porážke Keltov dali Rimania tieto lesy vyrúbať a vysadili tam smreky. Život Keltov nebol ľahký. Museli prekonávať mnohé prírodné prekážky a neustále bojovať o svoju existenciu. Smrť bola pre nich vykúpením a vedeli sa tešiť len z narodenia.
V súčasnosti už tisy nedokážu vytvárať lesy, ale pre stále zelené ihličie sa z nich dajú vytvárať stále zelené ohrady a rôzne ozdoby upravovaním konárikov a ihličia.
Pre tis Kelti vybrali vo svojom stromovom kalendári dni od 2. 11. januára a potom od 5. 15. júla. Tisoví ľudia obyčajne dosahujú menší vzrast a sú aj pomalší v myslení. Navonok žijú pokojne a v plnom komforte, vo svojom vnútri sú veľmi individualistickí. Často sa uzatvárajú do seba a nikomu sa dôverne nepribližujú. Dajú sa správnou výchovou modelovať, tak ako sa dá upravovať aj ker či strom tisu. Sú pochybovační a neistí. V živote si ťažko nachádzajú správne miesto pobytu. Ťažko znášajú umieranie, ale aj vznik nového života. Sú vždy spokojní s tým, čo robia a ako žijú a dokážu sa tváriť akoby už nič nebolo lepšie. Ich názory a spôsob života je pre nik dominantný a neradi ich menia. Často upadávajú v živote do stereotypu. Aj napriek tomu z mnohých sa stávajú slávni ľudia.
Osobným šťastným číslom pre ľudí narodených v znamení tisu je nula a z drahokamov biely opál, ktorý ich zmieruje so smrteľnosťou.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
