do zberne. Potom stačí iba o pár dní prísť a tešiť sa z fotografií. Avšak vždy to tak nebolo...
V širšom slova zmysle môžeme povedať, že počiatky fotografie siahajú až do roku 1342, kedy bolo po prvý raz popísané zariadenie známe ako camera obscura či od roku 1519, kedy takéto zariadenie nakreslil známy taliansky "vševed" Leonardo da Vinci. Bola to tmavá komora s jedným malým otvorom, ktorým prechádzalo svetlo, ktoré na protiľahlej strane vytvorilo prevátený obraz všetkého, čo bolo pred otvorom. Toto zariadenie používali aj niektorí maliari, aby si uľahčili prácu. Neskôr bola do otvoru vložená šošovka, ktorá zväčšila svetelnosť zariadenia. Aj napriek ďalším vylepšeniam, princíp zariadenia ostával rovnaký. ďalší krok ku fotografii museli urobiť chemici.
Počas 16. a 17. storočia zistili mnohí chemici, že niektoré látky ponechané v otvorenom priestranstve, menia svoju farbu. Túto zmenu však pričítali pôsobeniu vzduchu alebo tepla ale nie svetla. Až Johann Heinrich Schulze objavil, že soli striebra sú citlivé na striebro. To bolo v roku 1725. Takmer o 100 rokov neskôr vznikol kombináciou týchto dvoch samostatných objavov prvý chemický obraz na papieri.
Postaral sa o to v roku 1813 Francúz Joseph Nocéphore Niepce, keď ponoril papier do roztoku chloridu sodného a potom ho prepláchol v roztoku dusičnanu strieborného, aby sa vyzrážal chlorid strieborný. Po expozícii sa na papieri objavil negatívny obraz. Ten však čoskoro zmizol, pretože ustálenie ešte nebolo známe a expozícia tak pokračovala ďalej, až celý papier očernel. Po tomto "neúspechu" začal Niepce robiť pokusy so zinkovými doskami potretými rozpusteným asfaltom. V roku 1816 sa mu podarilo obrazy zachytiť, ustáliť a vyleptať. Zhotovil tak najstaršiu heliogravuru. Tento proces vyžadoval expozíciu na slnečnom svetle trvajúcu 8 hodín. Prvými fotografickými objektmi sa tak mohli stať iba budovy.
V Niepcových pokusoch pokračoval iný Francúz. Louis Jacques Daguerre. Úplnou náhodou objavil v roku 1835, že je možné ortuťovými parami vyvolať obraz neviditeľne zachytené na striebornej doske, na ktorú pôsobili účinky jódových pár. Tak bola vynájdená tzv. daguerrotypia, základ techniky fotografovania. Na osvit tu stačilo niekoľko minút.
Avšak aj daguerrotypia mala svoje problémy. Každý obrázok bol originálom a nebolo možné z neho zhotoviť kópie. Tiež povrch bol veľmi citlivý na dotyk, a tak obrázky museli byť uchovávané za sklom ako umelecké dielo. Okrem toho bol obraz zrkadlovo prevrátený. Aj ke´d sa tento posledný nedostatok neskôr podarilo odstrániť zrkadlom, ostatné problémy zostávali. Navia tu bola vysoká toxicita použitých chemických látok.
Anglický fyzik Wiliam Henry Fox Talbot sa pustil inou cestou. Kus papieru natrel slabým roztokom soli a usušil. Potom ho natrel ešte slabým roztokom dusičnanu strieborného a opäť usušil. Tým na papieri vznikla vrstvička chloridu strieborného. Potom Talbot takto pripravený papier asi pol hodiny exponoval. Nasledovalo ustálenie v jodide draselnom. Neskôr potom objavil, že ak pridá kyselinu, papier sa stane na svetlo oveľa citlivejší a expozícia sa tak podstatne skráti. Pozitív sa potom zhotovil tak, že sa negatív položil na ďalší, rovnakým spôsobom pripravený papier a osvetlil sa na slnku. Potom sa rovnakým spôsobom vyvolal a ustálil. Tak vznikla v roku 1839 calotypia.
Autor: ji
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
