Naše manželské debaty nie sú ničím výnimočné a nevymykajú sa z rámca klišovitých humoristických scénok z rodinného prostredia. Mnohí ženatí muži mi dajú za pravdu, že napriek neustále sa opakujúcim scénkam majú svoje ženy radi a zvykli si na manželský kolorit. Chápu ho ako nevyhnutný folklór, ako spolužitie tak odlišných osobností. Známy maďarský humorista Frigyes Karinthy to pred sto rokmi vypointoval asi nejvýstižnejšie: ako si môžu žena a muž rozumieť, keď každý chce niečo iné - muž ženu a žena muža.
Práve preto sú spolu. A ja trvdím, že aj spolu poväčšinu vydržia, lebo si dokážu odpustiť. V odpúšťaní, trúfam si povedať, sme majstri. Nemyslím len nás mužov, občas sa blysnú aj ženy. Odpúšťanie, zdá sa, máme dokonca v krvi. Inak by sme predsa nešli znovu na nákup, ak sme zabudli kúpiť mlieko, hoci nebolo na papieriku, ale mali sme sa dovtípiť. A náušnica, ktorá spadla na zem a manželka na ňu v návale práce zabudla, sa nevysáva, takže ak budeme znovu luxovať byt, vieme, čoho sa treba vyvarovať.
Odpustíme s ľahkosťou, ktorú dedíme z pokolenia na pokolenie.
Odpustili sme prezidentovi, že tajne chodil do kostola,
odpustili sme aj synovi prvého prezidenta, že sa opil do Rakúska. Odpustili sme vládam štátom riadený teror, zmarené referendum, či miliardové bianko zmenky, odpustíme aj drahšie vlaky. Sú to maličkosti, ktoré sme zvyknutí odpúšťať vycvičení každodennými manévrami. K voľbám ideme s blahosklonným úsmevom, s akým sa blížime k manželskému lože.
Odpustili sme, hovorí naša tvár.
Jeden drobný rozdiel tu predsa len je. Nie je totiž odpúšťanie ako odpúšťanie. Kým jedno je veľmi príjemné, druhé sa nám skôr či neskôr vymstí.
Čo ma teraz čaká doma, to radšej pôjdem dvakrát k voľbám.
Autor: Peter B. DOKTOR
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
