Bratislave. V súčasnosti žije s manželkou a dcérou Ester na vidieku. Venuje sa dokumentárnej tvorbe. V poslednom čase si filmy aj sám produkuje. Jednou z posledných prác je dokument o starej košickej plavárni. Pôjde o vskutku originálne dielo, s výpoveďami poslednej generácie.
Petra Kerekeša môžete v lete stretnúť v niektorej zo záhradiek na pešej zóne. A nemyslite si, že sedí len tak nečinne pri káve. Určite rozmýšľa o niektorom z rozpracovaných námetov. "Kaviarničky na ulici sú vlastne mojou pracovňou," tvrdí.
Prečo si chcel urobiť film práve o starej plavárni?
Na začiatku bola vlastne túžba po mori. Môj prastarý otec, Eugen Kriszt, sa narodil v sedmohradskom mestečku Nagybánya. Pracoval ako úradník C. a K. monarchie a sníval svoj sen o mori. Mal problémy s prieduškami, rovnako ako ja, a tak na odporúčanie svojich lekárov si podal žiadosť o premiestnenie na Istriu. Žiadosť putovala po rôznych kanceláriách Rakúsko - Uhorska, až nakoniec môjho prastarého otca premiestnili. Nie k moru na Istriu, ale do Košíc. Odvtedy sa dlho nikto z našej rodiny k moru nedostal. Najprv sa rozpadla monarchia a Eugenm Kriszt stratil zamestnanie. Chvíľu dokonca živil rodinu hraním v kartách. Keď "prišli Maďari", mal síce peniaze, ale nemohol cestovať, lebo sa blížila vojna.
Po vojne mu opäť všetko zobrali a jemu sa o mori mohlo iba snívať. Náhradou mora v Košiciach sa stala v roku 1937 Mestská plaváreň. Plaváreň poskytla polonahým telám intimitu davu. Bolo to miesto nečakaných stretnutí, organizmus pulzujúci vlastným tepom. Celé kozmopolitné mesto, akým Košice boli a sú sa odrazilo v tejto malej vodnej ploche troch bazénov. Česi, Nemci, Maďari, Slováci, mladí, starí všetci sa s radosťou oddali vodnému živlu, na kúsku slobodného územia, do ktorého mohli za mierny poplatok vstúpiť. Film o košickej plavárni je pretlmočením "veľkých dejín", ktoré chcem stvárniť cez telá plavkýň a plavcov. Na plavárni vznikali rôzne vzťahy a lásky. Vystupuje v ňom napríklad pani, ktorá tu zažila bombardovanie Košíc. Plávala na chrbte, dívala sa na oblohu, ktorú križovali lietadlá a videla, ako z nich padajú malé bodky. Alebo pani, ktorá sa s manželom zoznámila na plavárni, týždeň po svadbe dostal povolávací rozkaz a už sa nikdy nevrátil. Zaujímavý osud má aj staviteľ Bárkány, ktorý staval plaváreň a ešte mnoho krásnych budov okrem toho. Bárkány bol židovského pôvodu, po nástupe Horthyho mu zobrali živnosť, potom dom - Jakabov palác. A nakoniec, po nástupe nyilasovcov - maďarských fašistov v 44-om roku, ho spolu s ostatnými košickými židmi sústredenými v priestoroch tehelne, odtransportovali do Osvienčimu. Keď mu v tehelni jeho bývalý zamestnanec ponúkal možnosť úteku, odpovedal: "Jeden maďarský dôstojník nikdy neuteká". Táto veta ho stála život. Jeho dcéra Katka prežila holocaust, vrátila sa do Košíc, ale v ich dome už bývali cudzí ľudia. Teraz žije v Prahe, minulý rok prišla na natáčanie do Košíc a po mnohých rokoch bola na plavárni, ktorú staval jej otec. Tu sa učila plávať. Po všetkých životných peripetiách hovorí: "Netopila jsem se, i když mně mnohokrát hodili do hluboké vody".
Ako sa ti podarilo vypátrať tieto pozoruhodné osudy?
Je to strašne jednoduché.
Košice sú malé mesto, každý každého pozná. Na začiatku filmu stála moja stará mama, ktorá mi porozprávala zaujímavé príbehy, potom som navštívil protagonistov príbehov, tí mi mnohé veci spresnili a porozprávali nové príbehy. Tak sa pavúk rozrastal, až kým sa opäť nedostal k starej mame. Dostal som sa k mnohým zaujímavým ľuďom, dokonca ja k potomkovi Džingischána, ktorý žije v Košiciach. Bohužiaľ, do filmu sa nedostane všetko a preto rozmýšľame s mojou asistentkou Ankou Ötvösovou o vydaní knihy.
Kde sa končia filmové osudy ľudí z plavárne?
Keďže sa to začínalo mojim prastarým otcom, môže sa končiť iba mnou. Osudy ľudí z plavárne sa samozrejme končia na plavárni. Vo filme vystupuje aj môj otec, ktorý má svoju vlastnú predstavu o filme. Film o troch bazénoch. Po narodení (tehotná žena je vlastne chodiaca plaváreň) sa dieťa hrá v detskom bazéne, potom sa učí v strednom plávať, dospelý plávu v hlbokej vode, aby sa na staré kolená opäť čvachtali s detskom bazéne. Ešte by chvíľu ostali, ale už prichádza správca a vyháňa ľudí von, je záverečná.
Chodia si sem pamätníci ešte zaplávať?
V Košiciach bol pivovar, "Bauernebl a syn" a vo filme vystupuje Syn. Po vojne, keď jeho rodine všetko vzali sa presťahoval na plaváreň, kde sa zmazávali národnostné a triedne rozdiely. Bauernebl hráva pod gaštanmi karty už 50 sezón a sleduje, ako v bazéne plávu spolu "buržoázny nacionalist" s komunistami, "nyilasovci" s "hlinkovými gardistami" eštébáci s disidentmi, Maďari, Slováci, Česi, Židia, Cigáni, Džingischánov potomok v plavkách. Neviete, kto je kto. Všetci majú svoje príbehy a tie sa na plavárni prelínajú.
Ako dlho už vlastne spracúvaš túto tému?
Strávil som tam minulého roku celý august. Nakrútili sme tam asi desať hodín materiálu. Samozrejme, že nepoužijem všetok. Chcel by som rozprávanie týchto ľudí prelínať zábermi niekdajších kočiek z plavárne zo zábermi tých súčasných mladých dievčat. K tomu však potrebujem mať veľký archív záberov. TV Košice tam väčšinou krútila veci o vodných pólistoch, ale nikde nefungovala plaváreň sama o sebe, také zábery som nenašiel. Fantastický filmový archív som objavil u jednej sympatickej košickej rodiny. Išlo dokonca o obrázky z otvorenia plavárne z 30. rokov. Majú ich ešte na 9 a pol milimetrovom filme. Je to už archaický formát. To vám už ani nikto nepremietne. Potreboval by som ešte do filmu dostať ďalšie privátne archívne osemmililimetrové snímky, ktoré by doplnili atmosféru o ktorej ľudia hovoria. Dali sme už aj inzeráty, ale nemalo to nijakú odozvu. Skoro nikto sa nám neprihlásil. Máme zatiaľ pomerne málo záberov. Takže by som aj touto cestou chcel vyzvať ľudí ak niekto doma nájde nejaký materiál, nech sa mi ozve. Možno aj prostredníctvom vášho denníka. Ja by som im potom mohol tie filmy prepísať na VHS aby si ich mohli doma pozerať. A ešte k tomu i vrátim originál.
Kto vlastne produkuje tvoj film ?
Ja sám. Taký bláznivý producent, ktorý by sa opustil do niečoho takéhoto asi nie je. Produkovať celovečerný dokumentárny film ? Na Slovensku takého fanatika takmer nenájdeš. Film vzniká v koprodukcii s košickým štúdiom STV, Českou televíziou a v spolupráci s nadáciou Kalligram. Točím na filmovú kameru, lebo z dokumentu bude originálna kinoverzia. Viem, že keď sa povie dokumentárny film, kto už na to pôjde to kina. Ale toto je neobyčajná mozaika drobných príbehov, akurát namiesto hercov tam vystupujú skutočný ľudia. Plánujem preto snímku dostať do distribúcie klubových kín.
Ako sa ti darí otvárať týchto ľudí?
Musím ich najprv pripraviť. Nemôžem ich postaviť pred kameru a teraz to povedzte. Absolvujem s nimi najprv niekoľko stretnutí. U mňa funguje model vnuk stará mama. Ten je najlepší. Prídem večer k nim domov dám si kávičku čokoládu, však som už ja pribral, zo desať kíl pri tejto filmovačke. Zo starou mamou rozprávať je strašne príjemné. Ja si to nahrávam na mini disk. A potom je tu taký model priatelia na pive. Generácia štyridsiatnikov -päťdesiatnikov sadnem si niekam do záhradky. V tých vysedávam veľmi rád. Hlavná ulica je vlastne taká moja pracovňa. Sadneš si a všetko vybavené. Respondenti chodia okolo,. Stačí zavolať. Pred kaviarňou Slávia si sadnem na kávu a potom si už len odchytávam ľudí. Chcel by som každý rok, v rámci dovolenky natáčať niečo v Košiciach.
A premiéra?
Premiéra bude samozrejme v Košiciach, niekedy v zime. Chcel by som sem pozvať všetkých krásnych ľudí, ktorí vo filme vystupujú. Len ma mrzí, že zaniklo moje milované kino Tatra. Takže vlastne ani neviem, kde by sme mohli Plaváreň premietať. A potom sa to bude vysielať v STV a v ČT.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
