Isaaka Dunajevského. Autor, niektorým ešte stále známych popevkov, venoval Popovičovi kyticu pred kamerami ruskej televízie ako ocenenie prác, ktoré prezentoval počas cesty po sovietskych pobaltských republikách.
"Bola to prvá a posledná kytica v mojom živote, ktorú som dostal od muža," smeje sa dnes už 63-ročný výtvarník a priznáva, že dovtedy pevné putá cenzorov povolili. A dôvod ich obáv? "Bol som pre nich relatívne nebezpečný, pretože vedeli, že mám veľa energie".
Kto by však na chvíľu zapochyboval o stálom prameni tejto energie, stačí, aby sa zahľadel do umelcových mladícky žiariacich očí. "Keď mal môj otec 50 rokov, urobil stojku na hlave a ja som bol urazený, že to neviem. Dnes to je už v poriadku," dodáva večne sa usmievajúci Popovič, ktorý prezradil, že začína deň o pol piatej ráno.
Pravidelne cvičí pozdrav slnku či piatich Tibeťanov, prechádza sa s "hrdinom", čo nie je nik iný ako jeho pes Hero, no najväčšiu časť dňa ešte stále venuje práci. Oboznámiť s jeho tvorbou sa môže verejnosť až do 8. septembra prostredníctvom výstavy Civilizácia farebných papierov, ktorá sa koná v Galérii mesta Bratislavy.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
