snáď ani mysliteľné, aby strávili čo i len chvíľočku bez seba. Koľké klamstvá!!! Vo svete bez prikrášlenej skutočnosti bol každý z nich výrazný individualista, jednotný duch kolektívu triedy bol pojmom bezvýznamným. Vôbec neboli obyčajní, ba naopak. Boli to deti prominentov vo výberovej triede, na jednom z košických gymnázií. Napriek tomu práve oni dostali nevídanú ponuku od života. Možnosť natočiť amatérsky film (navyše v jazyku anglickom). Spočiatku nejavili ani len náznak ochoty chopenia sa ponúknutej šance. Hoci tento nápad skrsol v hlave ich profesora anglickej literatúry, napokon ho predsa len nenechali zapadnúť prachom ako väčšinu slov profesorov. Tento "hollywoodsky projekt" sa stal súčasťou ich každodenného života na dobu približne 2 mesiacov školského roka. Okamžite sa v triede rozvírila pokojná hladina leňošenia. Boli vzrušení myšlienkou nových skúseností. Po mnohopočetných sporoch sa dohodli na názve filmu, hrubom náčrte jednotlivých scén a následne sa konal "konkurz" na obsadenie samotných postáv. Všetky boli z ich triedy, z vtedajšej 3.E. Väčšinu z nich zlákala predstava obete hrôzostrašného príbehu, možnosti byť "zavraždený", prejav skrytého hereckého talentu. Spoločnými silami vymysleli zápletku ako vyšitú z ozajstného života.
Mladí ľudia odchádzajú stanovať kamsi do lesa, kde si dlhé večery krátia rozprávaním strašidelných príbehov pri ohni. Práve tie sa stávajú motívom filmových zápletiek. Spojivom všetkých príbehov je puzzle skladačka, svedčí o tom aj samotný názov filmu The Puzzle. Mnohým z nich sa detailne vryla do pamäti úplne prvá scéna filmu, ktorú opakovali asi 15-krát. Kvôli anglickej výslovnosti? Kdeže, tú ako "bojovníci" anglickej triedy ovládali ozaj takmer dokonale. Bolo to 5. apríla 2001 a vtedy snáď ani nedúfali, že tento film ozaj uzrie svetlo sveta. Dušu každej postave vdýchli samotní herci, a tak si i jedna z hlavných protagonistiek filmu dotvorila svoj príbeh podľa vlastnej predstavy dobrého filmu. Manžel ju podvádzal so slúžkou a navyše sa tváril nevinne. Aká drzosť! Napokon ju opustil a nechal napospas jej povýšeneckým náladám. Krátko pred jeho odchodom však dostala akýsi čudný balíček. Vo víre rozvodového konania si však naň spomenula až dávno potom, znenazdajky si uvedomiac, ako leží nedbalo pohodený kdesi pri dverách. Jeho obsah bol šokujúci. Balíček obsahoval kúsky skladačky. Za doprovodu dramatickej hudby tie kúsočky predsa len pozliepala a ... Na obrázku bola ona - ako obeť a za oknom jej vrah. A tak ju v jeden pokojný večer znenazdajky zavraždili. Super, no nie?
Bolo neskutočným zážitkom natáčať film. Herci, technici, zvukári, maskéri i dabléri vôbec neľutujú svoju účasť. Nikto z nich.
Začiatky však boli ťažké. "Neznášala som, ako všetci leňosi za mojím chrbtom vykrikovali, že oni by moju repliku zvládli s ľahkosťou majstra," spomína si nejedna spolužiačka na večne nespokojných chalanov -dirigentov. I keď častokrát pracovali dlho do noci, používali len primitívne efekty a svietili domácimi lampami, svojpomocne si film zostrihali a ozvučili a stálo to za to. Najdlhšou fázou realizácie bolo technické spracovanie. Dokonca ešte 5 minút pred samotným premiérovým predstavením pracoval počítač na plno a film nebol hotový... Stalo sa, že premiéra musela byť zrušená. Svojou velikánskou troškou ku víťaznému premietaniu prispel i sám pán režisér, profesor Bradley Thiessen. Tento Kanaďan (žijúci na Slovensku už 10 rokov) zastrešil celý filmový projekt. Ba zafinancoval i všetky náklady, u priateľov zháňal premietacie plátna, postaral sa o všetky fotografie, kameru, po filmovačkách svojich študentov rozvážal domov, dbajúc o ich bezpečnosť. Bolo až neuveriteľné, s akou vervou sa pustil do spolupráce s bandou deciek, ktoré našli odvahu premienať jeho sen a neskôr i svoj sen na vytúženú realitu.
Odmenou boli úprimné slová vďačných a dojatých rodičov, i tichými vyznaniami radostného smiechu ich vzájomného priateľstva. Nezabudnuteľné sú chvíle lúčenia na konci školského roka, kedy si pán priateľ profesor utieral slzy dojatia. "Boli ste veľmi fajn a ja vám ďakujem, za všetky tie chvíle šťastia, ktoré ozdobili naše priateľstvo."
Výsledok filmového vyčíňania napokon mohli predstaviť rodičom, priateľom, ba i žiakom školy. Stretli sa s odozvou niekedy aj s pohŕdaním a odmietavými úškrnmi neprajníkov. Väčšina ľudí však za 30 minútovým filmom videla poctivú prácu všetkých zúčastnených členov realizačného tímu. Darmo, amatérsky film je predsa len odlišný od profesionálneho. Zážitok z jeho tvorby sa však nevyrovná žiadnemu miliónovému projektu. A možno upevnil aj priateľstvá jedného školského kolektívu.
Autor: Jana Petríková
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
