nie je ďaleko. Ako zvyčajne, reč sa potom zvrtla na futbal. Okrem iného prezradil, že s trénerskou činnosťou definitívne skončil, že kočovníckeho života si užil dosť a je načase pozerať sa na svojho koníčka z nadhľadu a pokochať sa na jeho kráse. Vtedy som si ani neuvedomil, že aj jemu rôčiky nezadržateľne pribúdajú a včerajšok to iba potvrdil, veď Belo Malaga oslávil sedemdesiatku.
Dlhé roky jeho krstné meno robilo mnohým problémy. Dokonca také, že kadekto si myslel, že je to zdrobnelina, a tak sa aj v tlači objavoval nie Belo, ale Vojtech. A to napriek tomu, že s hrou na zelených trávnikoch si podal ruku ešte po druhej svetovej vojne. Rodák z Kučína začínal s futbalom ako obranca v Bardejove, neskôr v roku 1953 obliekol prvoligový dres bratislavskej Slávie. Nie je bez zaujímavosti, že tento vysokoškolský tím reprezentoval spolu s Bouzkom, ktorý potom viedol slávnu brniansku hokejovú kométu RH, ba kormidloval spoza mantinelov aj čs. reprezentáciu. V kádri bol napríklad aj východniar Škripko, či Samuelčík... Okrem nich ho tvorili brankár Beluš, ďalej Hrabovský, Benko, J. Pukalovič, Németh, Crlík, Sousedík, Belák, Koník, Svoboda, I. Fillo, Greššo, Valášek a Hanák. Od roku 1954 hral štyri sezóny v drese prešovského Tatrana. V prvej v roku 1954 s brankármi Vráblom, Tibenským a v poli so Semešim, Jánom Karelom, F. Feckom, Kušnírom, Jozefom Karelom, Zibrinyim, Tesárom, Čitákovcami, Weissom, Eliáškom, Vargom, Jakubíkom, Petrošom, Valáškom, Kuchárom, Kováčom a v poslednom ročníku 1957/58 s Večerkom Sabolom, Čepčekom, Felszeghym, Vargom, Semešim, Eliáškom, Ferjančíkom, Bombom, L. Pavlovičom, R. Pavlovičom, Gavroňom, Polgárom, Šimanským, Petrošom a Ferencom. Okrem najvyššej súťaže sa objavil ešte v Bardejove, vo Vranove a v Michalovciach, takže skúsenosti mal neúrekom. Neskôr ich mohol využiť ako tréner či už v Prešove, Bardejove, vo Vranove, Dukle Prešov, v Stropkove, v Michalovciach, Trebišove, Humennom, vo VSŽ Košice, v košickej Lokomotíve, či v Prievidzi. Bol vždy pracovitý, svojmu remeslu rozumel, mnohí sa zaiste pamätajú na to, keď v ročníku 1981/82 sa z večera na ráno stal s celkom Slavoja Potravinár Trebišov jedným z horúcich kandidátov na postup do bývalej najvyššej federálnej súťaže a postupujúca Žilina si vydýchla až v samom závere. Sedel aj na prešovskej lavičke v role kormidelníka i asistenta. V roku 1978 viedol ligový tím Tatrana, v ktorom hral vtedy napríklad aj Igor Novák. Prečo to spomíname? V ročníku 1993/94 trénovali spolu zeleno-bielych v lige a prebojovali sa s mužstvom do finále Slovenského pohára. Hneď v jeseni si počínalo úspešne aj v PVP, keď najskôr v predkole vyradilo Bangor City, v prvom kole známy FC Dundee United a dobojovalo v druhom, v ktorom Real Zaragoza bol už nad sily Prešovčanov. Hoci sa tomuto trénerskému duu podarilo vtedy ako prvému slovenskému klubovému v novovekej futbalovej histórií presadiť najviac, Igor Novák musel odstúpiť, a tak Belo bol až do konca jesennej sezóny hlavným lodivodom. Ešte na jar viedol Tatran spolu so Štefanom Nadzamom a tým vlastne skončil svoje účinkovanie v klube, ktorému sa počas svojej hráčskej a trénerskej kariéry upísal najviac.
Ak stretne známeho, o futbale si s ním vždy rád podebatuje. Predsa človek, ktorý mu zasvätil život a robil preň v rámci svojich možnosti maximum, iný nebude. Ani nemôže byť. Hral v jednom mužstve s velikánmi nášho najľudovejšieho športu, nastupoval proti osobnostiam čs. zelených trávnikov. V rovnakej úlohe sa prezentoval aj na trénerskej lavičke. Svoje výsledky nikdy nepreceňoval, stal skôr v úzadí, hoci nemusel. Skromnosť však bola vždy Malagova vlastnosť, preto mal dvere otvorené všade. Veľká futbalová rodina si ho ctí a váži aj po odchode na zaslúžený odpočinok. K sedemdesiatke mu praje veľa zdravia, lebo to je predpoklad, aby ctiteľ zeleno-bielych farieb mal z tohto športu dobrý pocit, radosť a pôžitok.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
