celej krajine. Najhmatateľnejším dôkazom toho je veľkolepý palác Versailles, ktorý si dal Ľudovít vystavať neďaleko Paríža. Do histórie sa zapísal i známym výrokom "L état, c´ est moi", alebo po našom "Štát som ja", čím presne vyjadril podstatu vládnutia absolutistických monarchií.
To sa o ňom a o období jeho panovania dá nájsť i v učebniciach dejepisu pre základné školy. Už menej ľudí vie, že všemocný "kráľ Slnko" mal prsty v afére, ktorú sa doteraz nepodarilo nikomu presne vysvetliť, hoci sa o nej napísalo niekoľko kníh a natočilo i zopár filmov. Pozrime sa na kráľove tajomstvo trochu podrobnejšie...
V roku 1669 (alebo až v roku 1679) sa v pohraničnej francúzskej väznici Pinerolo objavil muž, akého tam dovtedy nikto nevidel. Tvár mu zakrývala maska, podľa niektorých zdrojov železná, podľa iných z čierneho zamatu, ktorú si nikdy neskladal. Vo dne v noci ho strážili dvaja vojaci, pripravení zabiť ho, ak by sa pokúsil sňať si ju, alebo sa snažil niekomu prezradiť svoju totožnosť. Kráľovi zaňho osobne zodpovedal veliteľ Pinerola Bénigne D´Auvergne de Saint-Mars. Tretím, ktorý poznal pravú tvár "Masky" - ako tohto úbožiaka často nazývali - bol kráľov minister vojny, markíz de Louvois, no všetci si dávali pozor, aby jeho meno nikdy neprezradili. I v listoch sa o ňom zmieňujú iba ako o väzňovi, zriedkavejšie ako o "Maske". Kto ním naozaj bol, to sa pravdepodobne už nikdy nedozvieme, no historici nám ponúkajú na výber niekoľko možností.
Jednou z nich je taliansky dvoran Ercole Antonio Mattioli, správca pevnosti Cesale Monferatto, ležiacej neďaleko hraníc s Francúzskom, ktorú sa Ľudovít snažil všemožnými prostriedkami získať. Mattioli sa s ním stretol v Paríži, kde sa dohodli na čiastke za (samozrejme nezákonný) predaj Monferatta. Talian však zhrabol peniaze, ušiel do rodnej krajiny a navyše očiernil francúzskeho vladára na rakúskom i španielskom panovníckom dvore. Tým si de facto vykopal vlastný hrob...
V roku 1679 ho dal Ľudovít uväzniť v Pinerole, neskôr ho Saint-Mars previezol do ďalšej väznice Exiles. V roku 1694 poslali z Exiles troch zajatcov (vrátane jedného v maske) na neďaleký ostrov Svätej Margaréty, v zálive pri Cannes. Tu sa "Maska" pokúsil prezradiť svoju totožnosť a v čase striedania stráží vyškriabal niekoľko slov do taniera a vyhodil ho z okna svojej cely. Našiel ho okoloidúci rybár a odniesol veliteľovi žalára. "Prečítal si si, čo je tu napísané ?", spýtal sa ho Saint-Mars. "Nie pane, neviem čítať", odvetil. "Tak to si si práve zachránil život", povedal veliteľ prekvapenému rybárovi.
V roku 1698 umiestnili maskovaného väzňa do najznámejšej parížskej pevnosti Bastily, kde po piatich rokoch skonal. Ako poznamenal správca Bastily, Étienne du Junca, okamžite po smrti "zničili nábytok i všetky osobné veci z jeho cely, steny miestnosti nanovo omietli, akoby tu ten človek päť rokov vôbec nebol". Pochovali ho pod vymysleným menom M. de Marchiel, no niektoré verzie hovoria o mene Marchioly, čo sa nápadne podobá na skomoleninu priezvyska Mattioli. Bol to však naozaj taliansky dvoran, ktorý tak veľmi ponížil "kráľa Slnko" a preto ho stihol taký krutý trest?
Odporcovia tejto teórie sa skôr prikláňajú k domnienke, že "Maska" bol dvojčaťom Ľudovíta XIV. Jeho matka, Anna Rakúska totiž podľa pamätí kardinála Richelieua porodila 5. septembra 1638 dvojčatá. Prvého vyhlásili za dediča trónu, no to ešte netušili, že približne o šesť hodín neskôr privedie Anna na svet ďalšieho chlapca. Problém bol v tom, že podľa vtedajších zvyklostí sa druhonarodené dvojča považovalo za staršie. Ono malo po dovŕšení dospelosti vládnuť Francúzsku a nie prvý syn kráľovnej. Na kardinálov príkaz však matke oznámili, že dieťa zomrelo a potajme ho zverili nejakej pôrodnej babici, ktorá sa oň mala postarať.
Neskôr však už podobnosť kráľa Ľudovíta s jeho bratom bola taká očividná, že mladšieho radšej poslali do Anglicka. Tu sa však, nevedno od koho, dozvedel kto vlastne je a právom sa začal uchádzať o kráľovský trón. Ľudovítova tajná polícia ho však chytila a v roku 1669 pod menom Eustache Dauger odovzdala Saint-Marsovi do Pinerola.
Odvtedy ho mal Saint-Mars stále na očiach, no správal sa k nemu úplne inak, ako k ostatným trestancom. V jeho prítomnosti si nikdy nesadol, vykal mu a povolil "Maske" i osobného sluhu, hru na gitare, či zriadenie malej knihovne. V žiadnom prípade si však nesmel sňať z tváre masku, ktorá by pravdepodobne odhalila nápadnú podobnosť s kráľom Ľudovítom.
Kto to teda naozaj bol? Taliansky dvoran, kráľovo utajené dvojča, alebo niekto úplne iný? Keby ten rybár vedel čítať, tajomstvo bezmenného nešťastníka by s najväčšou pravdepodobnosťou už bolo rozlúštené...
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
