Alexander Rezeš. Okolo jeho smrti ako aj následného pohrebu kolovali mnohé viac, či menej overené informácie. Špekulovalo sa aj o tom, aký veľký majetok po smrti zdedí jeho rodina a či nepodpísal závet, ktorý by obmedzil veľkosť dedičstva jeho nemanželskej dcéry Chiary, ktorú mal s televíznou moderátorkou Gabrielou Haršányovou. Hoci verejnosť sa živo zaujímala o odpovede na tieto otázky, doteraz sa k nim niekto z rodiny A. Rezeša nevyjadril. Ľady mlčania prelomil až jeho syn Július Rezeš, ktorý sa nielen k spomínaným témam vyjadril v exkluzívnom rozhovore pre náš denník.

Aké boli v poslednom období jeho života vaše vzájomné vzťahy?

- Najmä posledné štyri roky som sa s ním veľmi zblížil. Mali sme také rodinné derby, koho z nás si častejšie predvolajú na finančnú políciu. Myslím, že veľmi tesne som vyhral, keďže otec tu po voľbách v 1998 nebol takmer dva roky. V otcovi som stratil skutočne najlepšieho kamaráta.

Prečo dal pri operácii prednosť viedeňským a nie slovenským lekárom?

- Poprední slovenskí kardiochirurgovia otcovi povedali, že ho bez problémov vedia zoperovať aj v Bratislave. On to konzultoval aj s inými lekármi, oslovil svojho priateľa profesora Wolnera. Liečil otca už v čase, keď bol ministrom dopravy a vcelku dobre poznal jeho zdravotný stav. Potvrdil mu aj diagnózu, že jeho srdce, lepšie povedané chlopňa, musí byť zoperované. Profesor sa mu sám ponúkol, že ho aj so svojím tímom vo Viedni zoperuje. Doslova povedal, že ak má zaručiť dobrý výsledok operácie, tak tá musí prebehnúť vo Viedni v spolupráci s jeho tímom. Aj vybavenie nemocnici AKH je na vyššom štandarde ako na bratislavských Kramároch.

Neposlal otca do Viedne profesor Fischer, ktorý sa mohol obávať, žeby sa jemu operácia nemusela podariť?

- Nebolo to otázkou toho, či profesor Fischer je, alebo nie je lepší operatér. Bola to vyslovene tímová otázka. Vtedy profesor Wolner povedal, že operácia musí prebehnúť v horizonte troch mesiacov, pretože potom by už mohli nastať niektoré životu nebezpečné komplikácie. Vzhľadom na to, že otec videl nevyhnutnosť operácie, psychicky sa na ňu pripravil a keďže nechcel dlhšie otáľať, rozhodol sa, že operácia môže prebehnúť okamžite. Od tej chvíle sa začal maximálne koncentrovať. A vedel aj to, že hral vabank. Poviem to na príklade, na deň ho pustili na priepustku do jeho bratislavského domu, ktorý bol neďaleko nemocnice na Kramároch. Chceli, aby trošku pobudol doma a nadýchal sa aj inej, než nemocničnej atmosféry. Otec prešiel možno 25 - 30 metrov a privodil si taký stav, zaťažil si dýchanie a srdce tak, že skoro zomrel.

To bola preňho tá posledná kvapka, po ktorej sa rozhodol pre okamžitú operáciu?

- Vtedy asi definitívne zbadal, že takto sa ďalej žiť nedá a rozhodol sa pre okamžitú operáciu. Otec bol veľmi zvedavý, a kládol lekárom neuveriteľné množstvo otázok. Lekári mu už tak popísali operáciu, že mal toľko informácií, že keby mu dali zrkadlo, tak sa možno zoperuje sám... V pondelok ráno 24. júna odišiel do Viedne a na druhý deň ráno o dvanástej mal za sebou prvú operáciu. Lekári boli radi, že sa vydarila a bol v poriadku. Nemuseli mu dať ani umelú chlopňu. Lekári nám povedali, že 90 percent zvládli, viac sa nedalo, lebo jeho srdce bolo v abnormálnom stave. Poobede sme ho prišli pozrieť, no ešte spal. Prebral sa o siedmej večer, keď sme ho opäť navštívili a hneď začal s nami normálne komunikovať.

Aké boli jeho prvé slová a reakcie po prebudení?

- Že pozdravuje všetkých čitateľov vášho denníka... Ale vážne, otec bol nesmierne šťastný, že sa po operácii prebral a bol v poriadku. Zavesil mi takú ironickú "hlášku", ktorú ani verejne nemôžem povedať. Jeho slová ma však ubezpečili, že je v najlepšej psychickej pohode. Potom už s mamou a sestrou viedol takú bežnú komunikáciu. Doktor Vančík mu popísal, ako tá operácia prebiehala. Potom nás poslal preč s tým, aby sme sa ráno vrátili. Nemocnicu sme opustili medzi ôsmou a deviatou. Večer okolo pol jedenástej sme sa vrátili ešte do nemocnice a bolo nám čudné, že je otec ešte stále hore a že nie je v umelom spánku. Nechápal som, prečo mu nedali nejaké lieky, aby zaspal. Tým, že komunikoval a bol hore, sa namáhal, čo mohlo zhoršiť jeho zdravotný stav. O štvrť na dvanásť sme z nemocnice odišli.

Potom sa však jeho zdravotný stav zrejme najviac skomplikoval a zastalo mu srdce. Podľa lekárskej správy ho museli resuscitovať a poskytnúť asi 40-minútovú masáž srdca, čo mu však vôbec nepomohlo...

- Áno, lebo po nej prišlo k poškodeniu srdca, ktoré mu predtým operovali. Po vykonaní ultrazvuku a konzultáciách s profesorom Wolnerom, ktorému zavolali v noci, padlo rozhodnutie, že ho musia ráno reoperovať. Toto bolo druhé moje vážne znepokojenie. Keď už došlo k poškodeniu srdcovej predsiene a bolo jasné, že ho treba reoperovať, prečo sa tak nestalo hneď v noci? Nechápem, prečo ho nechali s tým chorým srdcom vytrápiť sa až do rána. Žiaľ, podobný postup nechápu ani slovenskí lekári, s ktorými som to konzultoval.

Prečo pán profesor Wolner neprišiel už vtedy?

- To sa musíte opýtať jeho... Pripadá mi to veľmi čudné, navyše už vôbec nechápem to, že ho napokon začali ráno operovať až o pol desiatej. Deň predtým bol na sále už o pol ôsmej, no potom to zrazu nebolo možné, hoci bol v akútnom stave.

Druhá operácia však už taká úspešná nebola, hoci potom sa vraj aj podľa vyjadrenia profesora Wolnera stal zázrak...

- Operácia sa potom skončila o jedenástej, pre istotu mu už dali umelú chlopňu. Lekári sa však už neusmievali ako predtým. Odvtedy to už išlo dolu vodou. V stredu večer o 18.30 mu opäť zastalo srdce, z nemocnice nám volali, nech prídeme. Profesor Wolner mi oznámil, že otcova šanca na prežitie je úplne minimálna. Dokonca pre mamu dal položiť stoličku k otcovej posteli, aby sa s ním viac-menej rozlúčila. V štvrtok ráno sme opäť prišli do nemocnice, profesor nás vítal so zábleskami v očiach. Nedokázal si vysvetliť fakt, že otcovi ráno o pol tretej samo od seba naštartovalo srdce, čo sa mu vraj stalo prvýkrát počas jeho 40-ročnej praxe. Hovoril, že je funkčné na 120 percent a do úvahy neprichádza ani transplantácia. Bolo vidieť, že pookrial a na rozdiel od predchádzajúceho dňa nás od otca vyrazil, aby náhodou od nás nechytil žiadnu infekciu.

Verili ste ešte vtedy, že sa otcov zdravotný stav opäť vráti do normálnych koľají?

- Až do konca... Každú hodinu sme tam prišli, alebo volali. Nasledujúcu noc sme si išli ľahnúť, s tým, že sa otcov zdravotný stav zlepšil. V piatok ráno mu v podstate už naposledy zastalo srdce. Z nemocnice nám už ani nevolali. Nasledovala masáž, po ktorej došlo k totálnemu roztrhnutiu srdcu a krvácaniu. Ďalšia operácie už bola bezvýsledná, otca dokázali udržať pri živote ešte ráno do 8.15. Potom už skonal, lekári nám už len povedali, že sa mu nijak nedalo pomôcť.

Nemáte pocit, že rakúski lekári to so starostlivosťou o vášho otca príliš "nepreháňali"?

- Nedovolím si nikoho obviňovať, že niečo zanedbal. Stále sú však nielen vo mne živé dve otázky, o ktorých pochybujem, či sa na nich ešte niekedy dozviem odpovede. Prečo lekári otca neoperovali okamžite už po prvej zástave srdca, ale čakali s tým 8 hodín. Druhá vec je tá, že hoci sme žiadali, aby na otcovi po smrti nebola vykonaná pitva, napriek nášmu nesúhlasu sa tak stalo.

Dá sa tomu rozumieť, že rakúski lekári napriek vášmu zákazu svojvoľne urobili pitvu vášho otca?

- Áno. Aj s mamou sme dali žiadosť o nevykonanie pitvy. Povedali nám, že v Rakúsku o tom nerozhoduje nemocnica, ale musí dať na to súhlas príslušný súdny zriadenec. Obehali sme všetky úrady, pričom v pondelok nám kompetentná osoba zo súdu dala potvrdenie o tom, že pitva nesmie prebehnúť, pričom to poslali aj do nemocnice. V utorok ráno sme si mali vyzdvihnúť otca a previezť ho na Slovensko. Lenže keď sme tam prišli, oznámili nám, že ráno prebehla pitva...

Prečo bola vaša rodina proti vykonaniu pitvy?

- Nie je u nás zvykom, aby sa to po smrti robilo. Napokon, ani otcov brat, ktorý zomrel na podobnú chorobu vo veku 13 rokov, nebol pitvaný. Navyše sa to prieči zásadám našej viery. Okrem toho sa pitvy vo Viedni vykonávali len na jednom mieste a nechceli sme, aby sme sa k otcovmu telu dostali až za nejaké 2-3 týždne. V jeho prípade si však niekto dal načas... Boli sme veľmi šokovaní, a to už ani nechcem hovoriť o tom, akým spôsobom tá pitva prebehla. Ešte aj lekári v ústave súdneho lekárstva v Košiciach nad tým spôsobom len krútili hlavami.

Zisťovali ste si, kto mohol mať záujem na tom, aby pitva prebehla?

- Okamžite sme išli na patológiu vo Viedni a pýtali sme sa ich, ako je niečo také vôbec možné, keď v rukách máme súdne rozhodnutie o jej zákaze. Keby som bol úplný cynik, tak sa ich spýtam, prečo si robia prácu navyše... Oficiálne, samozrejme, nikto nič nevedel. Len neoficiálne sme sa dozvedeli, že sa tak stalo na interný pokyn lekára. A ten môže vydať len operujúci lekár, z čoho je zrejmé, kto to bol...

Myslíte, že tým chcel zahladiť možné stopy?

- Nechcem nikomu ubližovať a zachádzať do takýchto špekulácií. V každom prípade sú tu dve vyššie uvedené otázky, na ktoré nepoznáme odpoveď. Profesor Wolner už dlhšiu dobu vedel, že otec by mohol ísť na operáciu srdca. Napriek tomu odmietol jeho meno spolu s údajmi zaradiť do európskej databanky, kde sú ľudia potrebujúci transplantáciu srdca. On nám však zdôrazňoval, že na transplantáciu by mohol ísť iba v prípade, keď je poškodená srdcová komora, pričom nám stále prizvukoval, že tie otcove fungujú na 120 percent. Teda mali sme to chápať tak, že otec buď išiel na 120 percent alebo "neišiel" vôbec? Lenže v oboch prípadoch je potom zbytočné robiť transplantáciu.

Po prevoze tela vášho otca z Viedne do Košíc ho ešte prehliadol jeho osobný lekár doktor Vančík. Aký bol jeho názor na vykonanie pitvy a celkový priebeh jeho choroby?

- Ani on nevedel ešte dlhú chvíľu pochopiť, ako je to možné, že prebehla pitva. Zistil však aj to, že otec mal obrovské šťastie v tom, že sa dožil aspoň roku 2002. Normálny človek má sedem milimetrov hrubé srdcové predsiene, no on ich mal len dvojmilimetrové. Už niekoľko rokov predtým, keď mu lekári dvakrát zavádzali kardiostimulátor, bolo veľkým šťastím, že mu ich neprepichli a nespôsobili smrť. Už predtým v rokoch 1986 a 1988 balancoval na hrane života a smrti, keď mu krvná zrazenina zastala v nohe. Keby to bolo v pľúcach alebo hlave, rovná sa to istej smrti. Mali by sme preto byť vďační osudu, že aj pri svojich zdravotných problémoch sa s nami dožil takmer 54 rokov.

Niekoľko týždňov pred svojou smrťou vymenil A. Rezeš na poste šéfa spoločnosti Interhotely Košice a tým aj riaditeľa hotela Slovan A. Varadyho. Bol to jeho jediný podnikateľský projekt, alebo chystal aj ďalšie?

- V júli 1998 v príhovore na oslavách päťdesiatky povedal, že riadiť chce už len svoje zdravie a všetky ďalšie aktivity budú preňho kvôli týmto problémom druhoradé. Aj jeho krátke angažovanie na poste šéfa Interhotelov Košice bolo len doplnkovou aktivitou, aby trochu zdynamizoval riadenie hotela Slovan. Išlo by maximálne o jeden rok, potom sa svojho postu mienil vzdať.

Neplánoval sa vrátiť ani do vedenia 1. FC Košice, ktoré pred 10 rokmi spoluzakladal?

- Určite nie. S futbalom už svoju budúcnosť nespájal, hoci viacerí ľudia a aj ja by si ho vedeli predstaviť na poste šéfa Slovenského futbalového zväzu. Ale aby riadil futbalový klub, to je aj pre mňa nepredstaviteľné. Veď v klubovom futbale ako prezident Sparty a 1. FC Košice už dosiahol všetko azda okrem víťazstva v Lige Majstrov. Pred ním a pravdepodobne ani po ňom sa to dlho nikomu nepodarí. Preto nemyslím, žeby mal ešte nejakú motiváciu vrátiť sa.

Vždy bol známy tým, že zápasy tigrov intenzívne prežíval. Z minulej sezóny, v ktorej sa 1.FC zachránil až v poslednom zápase, zrejme nebol nadšený...

- Poslednú sezónu 1. FC Košice vnímal aj on dosť rozpačito. Trápilo ho najmä to, aké problémy vypukli v klube po príchode talianskych majiteľov. Mrzelo ho, že Taliani nedodržali slovo, ktoré nám pri jeho kúpe dali.

Hovorilo sa však o tom, že čaká len na výsledok volieb, aby sa opäť mohol vrátiť do verejného života.

- Otec nemal žiadne plány týkajúce sa angažovania vo vysokej politike, či už v exekutíve, alebo štátnej správe. Vedel si však predstaviť jednu vec, jedinú alternatívu v prípade návratu do verejného života, a to bol post veľvyslanca v Španielsku. Ak by sa po voľbách našla politická vôľa, nebránil by sa možnosti, žeby sa z neho stal náš veľvyslanec v Španielsku. Za obdobie, ktoré v tejto krajine strávil, tam spoznal mnoho ľudí a mal tam aj veľmi dobré kontakty. Navyše sa intenzívne učil po španielsky a určite by sa nemal problém dohovoriť.

Vy osobne sa do politiky nechystáte?

- Nie, čo by som tam robil?

Po rozlúčke v krematóriu ste začali robiť tajnosti okolo miesta posledného odpočinku vášho otca. Keď sa verejnosť dozvedela, že bude pochovaný v rodinnej hrobke na košickom cintoríne Rozália, začali vznikať ďalšie fámy o tom, že ste ho podobne ako Lenina a Gottwalda nechali zabalzamovať. Načo bolo dobré takéto tajnostkárstvo?

- My sme okolo toho nerobil žiadne tajnosti. Len sme sa rozhodli, že po tých škandáloch, ktoré sa pretriasali po pohrebe v médiách, urobíme rozlúčku s otcom v tichosti, dôstojnosti a už len v najbližšom rodinnom kruhu. Dotklo sa nás, že na titulných stranách sme videli len blondínu. Navyše, ďalšie dni som čítal len o balzamovaní a otcovom prirovnávaní k Leninovi a Gottwaldovi, čo nás dosť vytočilo.

Chcete povedať, že ste ho nikdy nemali v úmysle balzamovať?

- My sme otca nemali v pláne vystavovať na krematóriu, je pochovaný v rodinnej hrobke a nikto nikdy sa naňho nebude chodiť pozerať. Prebehla len štandardná konzervácia, ktorá sa robí úplne bežne. Budem úprimný, otcovo telo bolo po pitve v takom stave, že sme ho nemohli ukázať jeho 77ročnej mame. Bolo doslova rozbité, preto sme volili túto formu, aby sme ho jej ho mohli aspoň na 20 sekúnd ukázať. Navyše to navrhla pohrebná služba nie my.

Na pohreb vášho otca sa prišla pozrieť aj jeho expriateľka G. Haršányová. Podľa jej slov sa k nej vaša rodina zachovala veľmi škaredo, keď jej pred obradom nedovolila ani na chvíľu nahliadnuť do truhly.

- To nie je pravda.

Cestou k svojmu autu pre novinárov vyhlásila, že jedinou starosťou vašej rodiny je teraz rozdeliť si majetok, ktorý zostal po otcovi.

- Nebudem a nechcem reagovať na výroky svojej "macochy", pretože sa to jednoducho ani nedá. Ona jeden deň tvrdí, že otca neľutuje a hovorí, že tak mu treba. Druhý deň si zas v iných novinách prečítam, ako otca veľmi milovala. Tak isto raz sa dočítam, že ako sa bojí o svoj a Chiarin život, druhý deň nám zas odkazuje, že sa naša rodina má obávať pomsty od nej a ani nie dvojročnej Chiary. Dá sa na tieto jej neustále si odporujúce vyjadrenia niečo rozumné povedať?

Majetok si v rámci dedičského konania budete musieť rozdeliť. Polovicu zdedí vaša mama, tú druhú vy a vaša sestra. Podľa zákona by v tejto skupine mala byť aj vaša neplnoletá nevlastná sestra Chiara. Akceptujete to, alebo plánujte iný postup?

- Čo sa týka maloletej Chiary, v rámci dedičského konania má podľa zákona nárok na taký istý podiel ako Július Rézeš a Eva Varholíková. Ja som pripravený to akceptovať. Viac nemám čo dodať. Osobne by som obetoval všetko, keby otec s nami mohol ešte teraz žiť.

G. Haršányová spomínala, že ste s otcom chodili po baroch a nalievali ste ho alkoholom a potom chodili za ženami. Práve takýto životný štýl sa mal podpísať na zhoršovaní jeho zdravotného stavu...

- Ešte raz a naposledy. Môj otec mal takmer 54 rokov. Kto ho poznal, vedel, že je autokratický typ človeka. Poznám len dvoch ľudí, ktorí v ňom vyvolávali rešpekt, jeho otec a Vladimír Mečiar. Nikto iný mu nemohol nariaďovať, čo má robiť.

Čo je pravdy na tom, že sa tesne pred smrťou vášho otca mal údajne až trikrát meniť jeho závet?

- Neviem o tom, žeby otec mal nejaký závet. Vžite sa do našej situácie, otec nám umieral. Azda si nemyslíte, že sme tak nízki ľudia, že v takýchto chvíľach by sme išli za otcom, aby kvôli nám menil závet a prepisoval na nás svoje majetky. Veď my sme sa starali o to, aby prežil a dostal sa z toho najhoršieho vonku. Ešte aj lekári chodili pri ňom po špičkách, aby ho nevyrušovali. Taktiež zvažovali slová, ako s ním majú komunikovať, aby bol v čo najväčšej psychickej pohode. Môžem zodpovedne povedať, že okrem rodiny a jeho najbližších sa k nemu nikto iný nedostal, čiže ani žiadni právnici, prípadne iní ľudia, ktorí by spísali závet.

V posledných dňoch sa objavili špekulácie o zmene vlastníckych pomerov u viacerých vašich nehnuteľností.

- Nič sa nezmenilo, rodina aj naďalej vlastní viacero nehnuteľností na Slovensku, či už v Košiciach, Bratislave alebo Banskej Štiavnici. V niektorých z nich podnikáme, iné zas prenajímame a v tých košických na Terase bývame.

Vedeli by ste odhadnúť hodnotu vášho majetku?

- Nie, to by som si netrúfol. Je to veľmi ťažké, iná je účtovná a iná je tržná hodnota.

Vraj sa jeho hodnota blíži k 5 miliardám korún?

- Hej? Ja som čítal už aj o 16 miliardách... Môj mozog teraz určite nepracuje tým smerom, aby som oceňoval svoje majetky.

Aspoň rádovo máte nejakú predstavu.

- Nemám.

Tak sa tá suma pohybuje v stovkách miliónov alebo miliardách?

- Nezamýšľal som sa nad tým.

Chystá sa vaša rodina odísť žiť do zahraničia?

- O tom nič neviem. Mama a aj ja budeme naďalej žiť tu na Slovensku. Zaujal som otcovo miesto a postavil som sa do čela rodinného biznisu. Chcem aj naďalej pokračovať v jeho odkaze a podnikať v oblasti hoteliérstva, reštauračných služieb, nehnuteľností a stavebného priemyslu.

Váš otec zvykol sponzorovať niektoré športové alebo umelecké projekty. Budete v tom pokračovať?

- Nedá sa to vylúčiť ani v jednej z týchto oblastí.

Vraj váš otec daroval V. Mečiarovi dom na pobreží Stredozemného mora v Španielsku.

- To je strašné, čo si už ľudia nevymyslia. A keď sa to náhodou zverejní v novinách bez nášho vyjadrenia, začnú to ľudia brať ako skutočnosť. Za posledných osem rokov sa o otcovi popísalo toľko nezmyslov, že som niekedy len oči otváral.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.