rôznych dôvodov.
Naša emigrácia kulminovala na prahu tisícročí. Záujem o emigráciu nútil uhorskú vládu uzavrieť zmluvu so spoločnosťou Cunard Line s domovským prístavom Fiumi, dnešná Rijeka. Práve tam sa zbierala najhutnejšia štatistika národnostného zloženia vysťahovalcov.
Od roku 1861 do 1899 a neskôr do roku 1913, sa vysťahovalo z Uhorska 451 457 Slovákov a do skončenia prvej svetovej vojny až 480 201 slovenských duší. Najviac cez Brémy 875-tisíc, z Hamburgu ich odplávalo 419-tisíc. Celkový počet emigrantov z tohto obdobia narástol na milión 250-tisíc ľudí.
Okrem najbližších, väčšina ostatných ľudí ich považovala za zradcov, zapredancov. Neskôr, v rokoch 1945 až 1998, za antikomunistov. Dnes, v čase opakujúcej sa biedy, by sme veľmi radi privítali svojich krajanov doma. To v nádeji, že by pomohli finančnou injekciou nášmu hospodárstvu. Slovák však bude radšej živoriť, ako by sa mal podvoliť.
Štyridsaťročné vymývanie mozgov zanechalo väčšie následky, ako sme si mysleli. Teraz, keď trieme biedu, pomoc od ekonomicky silných emigrantov neprichádza. Možno aj preto jedna politická ministrana iniciovala návrh zákona za volebné právo zahraničných Slovákov. Nedostal však podporu, na rozdiel od našich západných susedov, ktorí ho schválili. Ani Česi si ním veľmi nepolepšili. Na 112 českých ambasádach volilo v posledných voľbách len 3 780 voličov.
O tom, či nás so súčasným stavom ekonomiky do Európskej únie vezmú alebo nie, vie dnes iba hŕstka "rovnejších", ba možno ani tá nie. Zahraniční Slováci za nás asi "nezalobujú". Ktovie prečo je to tak, že zahraniční Maďari dokážu vo svete urobiť veľa pre svoju materskú vlasť a my, Slováci, akoby sme stále spali.
Autor: Ľudo Visokay
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
