doma. S ešte kratším účesom a čerstvými dojmami.

Objavia sa aj v tvojich pesničkách ?

- Neviem, či by som v tom, čo hrám, mohol použiť nejaké japonské motívy, alebo orientalizmy. Či by to ľudia odo mňa vôbec zobrali. Mám pocit, že budem stále písať jednoduché veci. Pesničky, ktoré si so mnou všetci môžu spievať.

Ako si sa zžil s japonskou kultúrou ?

- Veľmi rýchlo. Oni sú veľmi kultúrny národ a navyše sú aj pohodoví. Vadilo mi na nich snáď len to, že sú trošku hanbliví. Na prvý kontakt si vás oťukávajú a máte pocit, že sa vás trošku boja. Ale keď sa zlomia všetky tie bariéry, potom je to fajn. A čo ma napríklad fascinovalo, videl som na jednom bejzbalovom zápase, kde bolo okolo 30 000 ľudí, ako sa pri vstupe na štadión pekne zoradili. Nie ako my, štýlom, poďme všetci naraz.

Na čo si tam nikdy nezvykol?

- Na tie ich nápisy. Niekedy som si mýlil cukor so soľou. Obidvoje boli väčšinou zabalené v tom istom, líšil sa len nápis. Musel som úporne hľadať, až potom som našiel obrázok rybičky a dovtípil som sa, že toto je soľ.

Chutilo ti suschi? Niektorí nedokážu prísť japonskej kuchyni na chuť.

- Mne chutilo fantasticky.

Čomu si tam okrem jedla prišiel ešte na chuť?

- Vedel by som si možno predstaviť aj žiť tam. Ale nemohol by som mať Japonku za ženu. Páči sa mi, že je tam bezpečne. V noci o štvrtej ráno sa môžeš prechádzať a nič ti nehrozí. Tí ľudia tam kriminalitu snáď ani nepoznajú. Možno v Tokiu áno, ale ja som bol vo Fukuoke, to je miliónové mesto na Kjušu a tam sa fakt nič nedialo. Keď som spieval v klube, nezažil som človeka, ktorý by tam vyvádzal. Nevidel som v meste jednu bitku. A dokonca som ani len za celý čas nezazrel políciu. Neviem, ako to robia.

Leto sa rozbehlo, čakajú ťa teraz nejaké festivaly?

- Toho roku vynechávam. Summer Kiks je výnimočná akcia. Bol som dlho preč, všetci na mňa zabudli. Nikto ma nikde nepozval.

Na prázdniny sa chystáš kam?

- Vraciam sa znovu do Japonska. V auguste tam strávim tri týždne. Tentoraz nejdem pracovne, idem len tak. Mám tam množstvo kamarátov a kamarátok a stále ma bombardujú e-mailami, aby som sa vrátil. Že sa budú o mňa starať. Mám si zobrať len pas.

Čo práca?

- Nakontaktoval som sa už na zopár agentúr v Japonsku. Chcel by som urobiť nejakému interprétovi CD ako producent. To by ma bavilo. Produkovať Japoncovi album a možno aj urobiť mu nejaké pesničky. A v podstate sa tam niečo také aj rysuje. Som totiž v kontakte s tamojšou pobočkou Sony Music. Majú moje materiály a môže sapokojne stať, že sa niekomu zapáči moja pesnička. Môže sa stať a nemusí. To je ako veľká lotéria. Oni kašlú na to, aby sa presadili v Amerike či v Európe, majú svoj 120-milónový trh, ktorý stačí na to, aby interpret predal milón albumov.

Nepomýšľaš sa tam presadiť aj ako spevák?

- To je veľmi ťažké. Hoci, som pre nich exotický. V Tokiu by som možno niekde medzi cudzincami zapadol, ale Fukuoka je čosi iné. Európanov či Američanov tam nebolo zas až tak veľa.

Čo si o nás Japonci myslia?

- Vnímajú Európu v globále. Čo ma pobavilo, mysleli si dokonca, že aj Slovensko je bohatá krajina. Keď som im povedal, že som vydal tri albumy, nazdávali sa hneď, že mám obrovský dom. Musel som im dlho vysvetľovať, že u nás je len päťmiliónový trh a mizerná ekonomická situácia. Kúpiť si CD je luxus. Takže to neboli schopní pochopiť. Smiali sa, keď som povedal, že u nás je prvá liga rada, keď dostane zlatú platňu za 7000 predaných albumov.

Počas pobytu vonku si sa vraj rozišiel s priateľkou. Ešte stále sám?

- Som voľný ako vták. Chcem mať kľud. Pohodu. Nechcem si silou mocou hľadať nejakú novú lásku. Netlačím na páku.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.