čase násilnej kolektivizácie. Ak sa toho nedožili, reštituovali lesy ich potomkovia. Mnohí z nich opustili svoje pôvodné zamestnania, aby sa mohli naplno starať o svoj majetok. To je aj prípad Juraja Vanka z Dubnice nad Váhom.

Do súkromného lesa nie je zakázané vstúpiť

„Keby vás tu za socializmu niekto zbadal s fotoaparátom, rovno vás zavrú," hovorí Juraj Vanko a ukazuje na les po pravej strane. „Patril zbrojovke, ktorá v ňom mala sklady."

Trmácame sa v jeho starej Lade Nive po hrboľatej lesnej ceste na Langáč povyše Dubnice nad Váhom. Napodiv, auto napriek svojmu veku zvláda aj strmé časti cesty.

Súkromný les sa navonok ničím nelíši od štátneho. Nie je ohradený a na to, že ide o súkromný majetok, nič neupozorňuje. Teda až na závoru na ceste. „To preto, aby sem nejazdili cudzie autá."

Ale čo turisti a hubári? Môžu vstúpiť do súkromného lesa? „Zákon umožňuje verejné užívanie lesov. Každý má právo do lesa vstupovať a zbierať na vlastnú potrebu lesné plody a tenké drevo ležiace na zemi."

Vanko si spomenie, že pred časom sa objavila snaha zakázať vstup do súkromných lesov. Jemu samému sa však táto myšlienka protiví. „Človek predsa nemôže žiť len medzi štyrmi múrmi."

Prichádzame na koniec cesty. Horáreň, vedľa nej dreváreň, naokolo stromy, pod veľkým smrekom lavička.

Mať les, to sú najmä starosti

Juraj Vanko je predsedom urbárskej obce, ktorá spravuje les viacerých vlastníkov. Ten svoj získal späť pred desiatimi rokmi. „Po roku 1992, keď vyšiel reštitučný zákon, sa vlastníci spontánne dávali dokopy. Boli to väčšinou starší ľudia, ktorí si ešte pamätali, ako to fungovalo za starých čias." Aj keď podobnosť s fungovaním urbariátu v minulosti sa podľa neho dá nájsť, dnes je to o inom. „Dnes to má skôr obchodný charakter. Majetok má pre človeka zmysel len vtedy, ak má z neho aspoň aký-taký úžitok."

Vlastníctvo lesa si väčšina ľudí spája s predstavou pohodlného a bezstarostného života. Vanka to neprekvapuje. „Lesák, to je pre ľudí chlap, ktorý má flintu, psa, fajku, chodí strieľať srnce, sem-tam, keď prídu nejaké robotníčky, jednu z nich zvalí do kríkov a večer ide do krčmy, kde sa poriadne opije. Lenže starať sa o les, to sú v prvom rade starosti." Preto si vraj viacerí z pôvodných vlastníkov lesy neprevzali. „Jednoducho nechcú. Povedali si: Kvôli tým pár kubíkom dreva, čo by som tam vyťažil, by som mal s tým len starosti. Nech sa starajú štátne lesy. Našťastie, nie je ich veľa," hovorí.

Nielen predajom dreva je majiteľ lesa živý

Na to, aby sa človek začal starať o les, nestačí len mať rád prírodu. Les je majetok ako čokoľvek iné. Ako sa dá na lese zarobiť? „V prvom rade sú to príjmy z predaja dreva. Sú však aj iné spôsoby využitia," hovorí Vanko.

Jedným z nich je spracovanie dreva. „Niektoré spoločenstvá si povybavovali živnostenské oprávnenia. Drevo zo svojich lesov zároveň spracúvajú, vyrobia z neho rezivo a to potom predajú."

Ďalšou možnosťou je využitie lesa na poľovnícke účely. Každý les je totiž zvyčajne súčasťou poľovného revíru. „Funguje to dvoma spôsobmi. Pokiaľ vlastník nemá k poľovaniu vzťah, prenajme ho nejakému poľovníckemu združeniu. Druhá možnosť je taká, že ho využíva sám. Napríklad ja to robím tak, že sem pozvem hostí, ktorí mi za to zaplatia."

O zverinu v jeho lese nie je núdza, „nájde sa jelenia, srnčia, daniel, muflón, diviak".

Podľa Vanka je ešte prinajmenšom jeden spôsob hospodárskeho využitia lesa, aj keď na Slovensku zatiaľ pomerne neznámy. „Čoraz viac sa začína hovoriť o energetickom využívaní biomasy. Väčšinou sa na to využíva odpadové drevo pri ťažbe, teda úlomky, triesky, ktoré by inak zostali nevyužité."

Hoci mu les patrí, vyťať strom len tak nemôže. O tom, ktorý strom sa vyrúbe, rozhoduje tzv. odborný lesný hospodár na základe lesného hospodárskeho plánu. Plány platia desať rokov. „Štát sa nimi poisťuje, aby boli zachované verejnoprospešné funkcie lesov," hovorí.

Do neštátnych lesov vedú štátne cesty

Väčšina lesných ciest na Slovensku bola vybudovaná za socializmu. Podľa toho sa k nim štát pri reštitúciách aj zachoval. Lesy vrátil, cesty nie. Na neštátnych pozemkoch tak stoja štátne cesty.

Ani cesta na Langáč nie je výnimkou. „Táto cesta leží na našich pozemkoch, ale štátne lesy ju stále majú v hmotnom investičnom majetku. Pozemky síce vydali, ale akosi sa pozabudlo na to, že štát na nich vybudoval cestu a tú majiteľom nevydali," ukazuje Vanko na cestu.

Od toho sa odvíjajú ďalšie problémy. „Cesty chátrajú. Štátne lesy o ne záujem nemajú a ani ich nepotrebujú. Vlastníci by ich aj chceli dať do poriadku, no nemôžu. Nie sú ich."

Absurdnú situáciu sa podľa Vanka už pred niekoľkými rokmi pokúšalo riešiť ministerstvo pôdohospodárstva. Navrhovalo, aby boli cesty bezodplatne prevedené na majiteľov pozemkov. „Stroskotalo to na stanovisku ministerstva financií. Účtovná hodnota týchto ciest je totiž okolo štyroch miliárd korún a to sa úradníkom, samozrejme, zdalo príliš veľa. Ich skutočná hodnota je však len zlomok tejto ceny," tvrdí.

Vanko sa napriek tomu o cestu na Langáč stará. „Mám na to ľudí, ktorí raz za mesiac cestu vyčistia. Mať dobrú cestu, to je základ všetkého."

V lese sa dá robiť všeličo

Pri rozprávaní o turistoch či iných návštevníkoch lesa sa Vanko neubráni emóciám. „Najhorší sú tí 'panelákoví', ktorí raz za mesiac vyjdú do lesa a… Škoda reči," mávne rukou. V žalúdku mu ležia najmä plastové fľaše. „To je nešťastie tejto krajiny. Každý týždeň ich donesiem z lesa za ruksak. Hore fľašu vynesú, ale potom ju, aj keď má päť deka, nemôžu vziať so sebou a nechajú ju tam," rozčuľuje sa. „Neuvedomujú si, že príroda nie je vo svojich samočistiacich schopnostiach nekonečná," dodáva.

Pri spiatočnej ceste stretávame mladú dvojicu. „Máme tu aj miestečko lásky."

A čo zlodeji? Nestáva sa, že pred Vianocami stretne niekoho s odpíleným stromčekom? „Nekradne sa tak ako v minulosti. Je to asi tým, že ľudia prešli na umelé stromčeky."

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.