roku dvakrát. To sú však vzácne výnimky. V histórii slovenského futbalu sa stal takouto osobnosťou iba brankár košickej Lokomotívy Stanislav Seman. V roku 1980 si z ME v Taliansku priviezol domov bronzovú a o 42 dni neskôr z moskovských olympijských hier zlatú medailu. Vtedy ani nie 28-ročný gólman ešte svoje posledné slovo nepovedal. Čas však v návale podujatí a povinnosti rýchlo plynul, a tak dnes sa dožíva Stano 50. narodenín.

Životné jubileum je dobrou príležitosťou zalistovať vo vlastnej kronike. Oslávenec nášho futbalu ju má plnú, ako málokto. Od prvej strany, keď ho nezobrali do liahne VSS, hoci jeho otec v tomto klube funkcionárčil, až po poslednú, keď sa v 1. FC stará o výchovu brankárov. Keďže medzi strojármi nepochodil, a ako väčšinu chlapcov ho futbal lákal, zaklopal na dvere susednej Lokomotívy. Nebolo to márne klopanie. Vtedy žiačika Stanka železničiari neodmietli, a tak začal ako pravý obranca. Čosi sa z tohto postu na neho nalepilo, veď aj teraz, keď nastúpi ako hráč v poli, lopta mu nerobí nijaké starosti. Lenže sú osudové chvíle, ktoré otvoria človeku cestu iným smerom. A to bol aj prípad nášho jubilanta. Raz na žiacky zápas brankár neprišiel, a keďže bol z kolektívu najvyšší, povel trénera Jozefa Kožiarika znel, že musí ísť do brány. Obstál v nej na jednotku s hviezdičkou, takže z útočníka sa stal z večera na ráno ochranca svätyne. Lenže v premiére

dorasteneckej ligy v Dubnici mu zlomili ruku a zdalo sa, že brankárskemu talentu začnú vyzváňať na futbalovú rozlúčku. On však len čo mohol niečo robiť, pevnou vôľou, doslova drinou a vytrvalosťou prekonal všetky úskalia a vrátil sa medzi tri žrde.

V drese Lokomotívy dosiahol prvý pozoruhodný úspech v roku 1971, keď hráčsky káder, ktorý tvorili Seman, Lipovský, Šarišský, Boroš, Havran, P. Fecko, Fialek, Kardoš, Barna Keruľ, Jacko, Ujhely, Cibula a Hric, získal pod vedením trénera Františka Fecka titul čs. majstra. Pozoruhodné je, že Stano v dvoch zápasoch neinkasoval od Sparty ani gól, naopak jeho spoluhráči dali Pražanom v Čermeli tri a v Prahe dva. Bolo to obdobie, v ktorom Seman čoraz viac túžil presadiť sa na vrcholnej scéne. V bráne obdivoval svojho staršieho kolegu Flešára a za veľkú poctu považoval to, keď sa hneď v lete dostal do áčka a mohol sledovať skúseného gólmana už z oveľa bližšej vzdialenosti z lavičky náhradníkov. Ligový debut mu tréner Milan Moravec dožičil v štvrtom jesennom kole v roku 1971, v ktorom sa okrem krstu v najvyššej súťaži tešil aj z víťazstva 4:0 nad Třincom. Premiéru absolvoval v zostave: Flešár (Seman) J. Suchánek, Urban, Knap, Slosiarik Fecko (Jacko), Pšurný, Hric Bidulský, G. Farkaš, Ondrášek. Pravda, "Fleši" bol v tom čase reprezentačný gólman, takže Stano musel na svojom raste tvrdo pracovať. Podobne ako v zelenej rovnošate v Dukle Banská Bystrica, kde bol jednotkou Michalík. Až po návrate z vojenčiny mu v ročníku 1975/76 dal maximálnu dôveru tréner Jozef Jankech, takže si pre zmenu s Flešárom vymenil rolu. Pozoruhodné je, že počas pôsobenia Semana dosiahla Lokomotíva v I. lige svoje najväčšie úspechy. Prvý za víťazstvo v Čs. pohári 9. mája 1977 v Prahe, kde vo finále zdolala Sklo Union Teplice 2:1 dvoma gólmi Ujhelyho. O veľký úspech sa pod taktovkou trénera M. Baránka zaslúžili: Seman Mantič, Pencák, J. Suchánek, Dobrovič J. Kozák, Fecko, J. Móder Žitnár, Józsa, Ujhely. O rok neskôr skončila Lokomotíva takmer v pohárovom zložení v I. lige tretia, čo bol jej najväčší úspech medzi elitou a v roku 1979 opäť triumfovala v Čs. pohári. V pražskom finále, ktoré bolo tiež 9. mája, zdolala obhajcu trofeje Baník Ostrava gólmi P. Fecka a J. Módera 2:1. V tomto stretnutí Seman zneškodnil Ličkovi jedenástku. "V tom čase sme sa už dobre poznali z olympijskej reprezentácie, na sústredeniach strieľali aj jedenástky, čo si možno Lička trochu neskoro uvedomil, a ja som letel tam, kam smerovala lopta...," povedal pri jednej príležitosti košický muž medzi žrďami, ktorý na domácej vrcholne scéne nastúpil 225-krát a na záver kariéry sa objavil ešte na Cypre.

Možnosť pravidelne chytať na domácej scéne otvorila šikovnému brankárovi dvere do reprezentácie. Predstavil sa v nej vlastne už na turnaji UEFA v roku 1971. Naši v Gottwaldove zdolali Grécko 2:0, keď hral v celku s terajším kolegom z realizačného tímu B. Andrejkom i ďalším hráčom Lokomotívy Jackom. Vtedy ešte nik netušil, že Stano nastúpi 15-krát za reprezentačné áčko, že olympijský dres oblečie 13-krát a juniorský päťkrát. Premiéru v A-mužstve mal 30. apríla 1980 v Košiciach proti Maďarsku. Vo víťaznom zápase 1:0, v ktorom strelil gól Nehoda, hral čs. tím v zostave: Seman J. Fiala (Barmoš), Jurkemik (46. R. Vojáček), Ondruš, K. Gögh J. Kozák, Radimec, Panenka M. Masný (46. Vízek), Nehoda, Janečka. O 44 dni neskôr nastúpil v Ríme na Stadio Olimpico proti Grécku, prispel k výhre 3:1 a k zisku bronzu. Dlho nik nevedel, prečo dostal len raz príležitosť, keď na OH nepustil do brány Netoličku, ktorý bol na ME čs. jednotkou. Stanovi po zápase v noci opuchlo koleno, mal v ňom vodu, ale ako sám hovorí klubový a v tom čase aj lekár olympijskej reprezentácie MUDr. Ján Michalko urobil do odletu na letné Hry zázračnú prácu. Seman chytal vynikajúco, veď v šiestich zápasoch inkasoval iba gól, ku ktorému prispel aj nešťastný teč obrancu Kunza. Ináč 540 minút si udržal čisté konto, čo je na podujatí takéhoto významu nevšedný kúsok. Najmä v semifinále boli z neho hráči Juhoslávie zúfali a tlač jednoznačne tvrdila, že najmä v úvodnej štvrťhodine druhého polčasu robil v bráne priam zázraky. Tímu NDR nedal najmenšiu šancu vo finále, takže po góle J. Svobodu v 77. minúte sa 2. augusta o zlaté oslavy zaslúžilo na trávniku v moskovských Lužnikách toto mužstvo: Seman Mazura, Radimec, Macela, Rygel Rott, Berger, Štambacher Pokluda (62.P. Němec), Vízek (71. J. Svoboda), Lička. "Rok 1980 jednoznačne považujem za najúspešnejší vo svojej kariére. Keby sme obstáli na MS 1982 v Španielsku, potom by sláva trvala dlhšie. Avšak aj vo futbale platí, raz si hore, potom zasa dole," hovorí Stano i po rokoch. Medzi jeho úspechy treba zarátať skutočnosť, že prispel v roku 1981 k postupu na MS. V Španielsku chytal v dueli s Anglickom, ktorý sme prehrali 0:2, keď po góle Francisa si dal o tri minúty neskôr Barmoš vlastenca. Bol to posledný reprezentačný štart Semana, ktorému za dve desaťročia nebol nik schopný pripraviť oficiálnu rozlúčku. To je však pre nás typické, lebo v našom futbale poznáme len slávu a pád. Ani to ho však neodradilo, naopak si trénerské remeslo vyskúšal v rôznych podobách. Najmä v 1. FC, kde sa zaslúžil o výkonnostný rast brankárov Čontofalského a Lipčáka, ktorí sa potom z iných klubov dostali na olympiádu v roku 2000 do Sydney, ale obrazne povedané bol opäť pri tom. Hráči za prípadný úspech mali sľúbenú oveľa väčšiu odmenu, akú prevzal Stano: "Za zlato sme dostali odmenu 30 tisíc korún a prémie ako za každý medzištátny zápas, pričom peniaze nám ešte zdanili. Lenže hodnota koruny sa zmenila, ale medaila zostane rovnaká aj o päťdesiat či sto rokov," dodal s úsmevom.

O bohatej a úspešnej Semanovej kariére v 1980 a 1981 bol tiež v Jedenástke roka sme zďaleka nepovedali všetko. Skúsenosti brankára takýchto kvalít sú mimoriadne cenné, nehovoriac, že za slávu, ktorú urobil pre náš futbal, si zaslúži aj po rokoch pri oslavách svojich abrahámovín potlesk a uznanie. K tomu všetkému veľa zdravia, aby mohol veľkou nošou pomáhať košickému a tým i celému slovenskému futbalu.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.