hrávajú v zámorí. Medzi nimi aj 21-ročný obranca Alexander Valentín (na snímke), ktorý strávil uplynulú sezónu v americkej juniorskej lige USHL v tíme Cedar Rapids Rough Riders v štáte Iowa. O jeho prvej sezóne v zámorí sme sa s bývalým juniorským reprezentantom Slovenska pozhovárali.

Z Košíc ste pred rokom odišli do Ameriky. Boli ste v tíme Cedar Rapids jediným legionárom?

"Do decembra som tam bol so slovanistom Ondrejom Prokopom. Toho však vytrejdovali, prišiel brankár Chabera z Českých Budějovíc."

Celkový dojem z pôsobenia v zámorí?

"Darilo sa mi celkom dobre. Tvrdo som na sebe pracoval, poctivo som trénoval. Zlepšil som sa vo viacerých herných činnostiach a aj bodovo sa mi celkom darilo. Dostal som štipendium na univerzitu, budem hrať univerzitnú súťaž. Zlepšil som sa na ľade aj v jazyku."

Ako sa vodilo tímu?

"Súťaž bola rozdelená na dve konferencie. Naše mužstvo celú sezónu jednu z nich viedlo, až posledný víkend sme prehrali s našim prenasledovateľom, ktorý nás tým pádom predbehol, takže po základnej časti sme boli druhí. V prvom kole sme natrafili na tretieho nasadeného, my sme boli šiesti. Porazili sme ich, čo bolo dosť veľké prekvapenie, nerátalo sa s tým. V druhom kole sme narazili na absolútneho víťaza základnej časti, ja som už nenastúpil a prehrali sme."

Hovoríte, že ste získali štipendium na univerzite. Môžete prezradiť viac?

"Na juniorskú súťaž chodia pravidelne skauti z univezitných tímov. Medzistupeň medzi profesionálnym a juniorským hokejom je práve univerzita. V dvadsiatich rokoch nezvyknú hráči hneď odchádzať na farmy, ale najprv na univerzity. Tam nie je až toľko zápasov, ale veľa sa trénuje, mladí hokejisti sú teda po absolvovaní dobre atleticky pripravení na profesionálny hokej."

Ako sa teda volá univezitný tím, v ktorom budete pôsobiť?

"V budúcej sezóne budem hrať za univerzitu R. P. I. v štáte New York. Budem pôsobiť v najvyššej divízii univerzitného hokeja."

Zaznamenali ste teda pokrok z juniorky na univerzitu, môžete byť spokojný.

"Je to ďalší krok vpred. To sa mi na americkom hokeji páči, že je to takto usporiadané. U nás totiž hráči hneď z juniorskej ligy odchádzajú k seniorom, čo je dosť veľký skok. V Amerike to majú vyriešené medzistupienkom, ktorým sú práve univerzity."

Ako vyzeralo vaše kanadské bodovanie v Cedar Rapids?

"V základnej časti som odohral 60 zápasov a získal 23 bodov (3 góly a 20 prihrávok), v play off 4, ale to som už nedohral. Hral som iba prvé kolo, potom som dovŕšil vek 21 rokov, takže som nemohol pokračovať v tejto lige, lebo by som stratil jeden rok štipendia na univerzite. To som si nemohol dovoliť."

V ktorej formacii ste nastupovali na ľad?

"V Amerike nie sú klasické formácie, tam nastupuje každý s každým. Hrával som však v prvej presilovkovej formácii a aj v oslabeniach som chodil na ľad. V poslednej sezóne som si teda zahral do sýtosti."

Ako ste si padli do oka s trénermi?

"Pri komunuikácii s nimi som nemal žiadny problém, pretože na strednej škole som sa učil angličtinu. Po mnohých rokoch som konečne natrafil na trénerov, s ktorými som vychádzal veľmi dobre. Náš vzťah bol prieteľský, tréneri boli veľmi spokojní, vraveli, že je škoda, že som neprišiel už o rok skôr, že by ma tam s radosťou privítali."

Prezraďte niečo o juniorskej lige v zámorí.

"Je to niečo úplne iné ako u nás. Klziská sú menšie, hokej je bojovnejší, agresívnejší, s väčším nasadením. Príliš sa tam nevymýšľa, po prejdení červenej čiary sa puk nastrelí na mantinel a útočníci napádajú súperovych obrancov. Niekedy síce prevažujú kombinácie, ale väčšinou je to o bojovnosti. Práve toto v mojej hre doteraz najviac chýbalo, viac bojovnosti a agresivity. Myslím si, že po roku v Amerike som sa v tomto zlepšil a som výbušnejší. Ďalší rok by to mohlo byť ešte lepšie, ak na sebe budem tvrdo pracovať."

Ako ste si zvykali na spomínané užšie klziská?

"Prvý mesiac mi to trošku trvalo, zvykať som si musel aj na hru s červenou čiarou, čo je rozdiel oproti Európe. Priestor bol teda viac prehustený, takže každú činnosť bolo potrebné robiť v rýchlosti a rozhodovať sa v zlomku sekundy."

Zranenia sa vám vyhýbali?

"Mal som jedno menšie, keď ma súper narazil zozadu na mantinel a ja som doň vrazil hlvou. Mal som natiahnuté rameno, päť dní som mal ortézu na krku, ale dal som sa rýchlo do poriadku, pretože regenerácia tam fungovala na výbornej úrovni. Z ligy som nevynechal pre zranenie ani jedno stretnutie."

Zapojili ste sa niekedy aj do typickej šarvátky, aké vidieť v NHL?

"Nie, nie, tréner to odo mňa nežiadal. Niektorí spoluhráči síce občas uzatvárali stávky, či sa Slovák konečne pobije, alebo nie, ale keď som tie pästné súboje sledoval, povedal som si, že po zlomenom nose netúžim, radšej chcem byť zdravý a hrať. Chlapci, ktorí sa zapájajú do pästných súbojov, sú špecialisti, vedia, ako udrieť. Aj my sme mali boxerského trénera, ktorý dvoch-troch hráčov tomuto učil. Keď boli diváci na štadióne zaspatí, alebo sme prehrávali, tréner ich poslal, že majú urobiť nejakú šou. Silovo by som sa im vyrovnal, ale neovládam štýl tak, ako oni."

Aký kolektív ste v Cedar Rapids našli?

"Bol som veľmi pozitívne prekvapený. Nevedel som, ako ma Američania príjmu ako hráča z Európy. Do kolektívu som však zapadol perfektne, tím ťahal za jeden povraz. Keď sa išlo na zápas, všetci mali pred sebou cieľ vyhrať a všetko sa tomu podriadilo. Dobrá partia bola aj výsledkom toho, že formácie sa menili, takže každý hrával s každým. V jednom zápase som sa napríklad vystriedal na ľade so všetkými zvyšnými šiestimi obrancami. Aj tréner nás nabádal k tomu, aby sme boli ako jedna veľká rodina a dopomáhal udržiavaniu priateľského ducha v kabíne. Napríklad aj v autobuse často striedal zasadací poriadok, aby sa hráč naučil o každom so svojich spoluhráčov čo najviac a lepšie ho spoznal."

Bol v mužstve nejaký rituál na prijímanie nováčikov, ako býva v Amerike zvykom?

"Nováčikov zvyknú v autobuse natlačiť do autobusového WC. Vopchali ich tam asi šiestich a museli tam vydržať zhruba hodinu. Boli tam ako v saune, vyšli úplne mokrí od potu, nadávali, ale neskôr to už brali s humorom. Mňa to našťastie minulo, pretože ma už za nováčika ani tak nepovažovali, pretože som mal už 20 rokov, keď som prišiel. Týkalo sa to iba osemnásťročných chalanov, ktorí do tímu prišli."

Bol o domáce vystúpenia tímu divácky záujem?

"Bolo to niečo neuveriteľné. Kapacita bola štyri a pol tisíc ľudí a každý jeden zápas bolo vypredané, ľudia sa bavili, niečo neopísateľné. Pre tých ľudí bola radosť hrať."

Aké prostredie ste našli v Cedar Rapids?

"Iowa je v centrálnej časti Ameriky a to je iná Amerika. Je to vlastne poľnohospodársky štát. Mestečko bolo malé, malo 120 000 obyvateľov, o nejakých barových zážitkoch hovoriť nemôžem, pretože režim bol dosť prísny a tréner nás kontroloval. Tesne pred play off som sa dal prvýkrát v USA ostrihať za strašných 20 dolárov, čo je v prepočte veľký peniaz. Predtým som sa pýtal, či sa nechystá celé mužstvo ostrihať dohola, ako býva zvykom. V takom prípade by sa mi strihať neoplatilo. Vraveli však, že nie, nech sa idem pokojne ostrihať. O tri dni vojdem do šatne a celé mužstvo je holohlavé... Hovorím im, paráda, môžete mi preplatiť dvadsať dolárov. Následne som sa musel hneď pobrať do sprchy, kde ma ostrihali tiež dohola, takže o svoj účes za 20 dolárov som prišiel. Ďalšia pikoška súvisela s Bratislavčanom Prokopom, ktorý si nepadol s trénermi do oka, takže u nás vydržal iba tri mesiace. Potom odišiel inde a keď sme hrali proti jeho mužstvu, náš asistent trénera mi ponúkal 20 dolárov, keď sa s ním na ľade pobijem. Tak som ho na to vyzýval s tým, že si tých dvadsať dolárov po zápase podelíme. On však hovoril, aby som nebol somár, že sa tam predsa nebudeme dvaja Slováci biť. Tak z toho zišlo (úsmev)."

Máte za sebou prvú sezónu v zahraničí. Z vašich slov cítiť, že neľutujete rozhodnutie skúsiť to v cudzine.

"Nikdy v živote toto svoje rozhodnutie ľutovať ani nebudem. Pre môj rozvoj to bolo veľmi dobré riešenie. V tréningoch sme na ľade makali, dalo mi to veľa. V Košiciach, keby som nehrával stabilne v áčku, bolo by to iba také polovičné."

V najbližších rokoch teda vidíte svoju budúcnosť v zámorí, veď máte už v kapse aj štidendium na univerzite. Čo potom?

"Keď sa bude dať, budem sa tam snažiť čo najviac uchytiť. Uvidíme... Nikdy nehovorím nikdy, ale najbližšie roky by som chcel ostať v Amerike a ukončiť školu. Keby sa mi veľmi darilo a podpísal kontrakt vyššie, môžem zo školy odísť už po dvoch rokoch."

Okrem hokeja sa budete musieť teraz venovať aj škole. Nestraší vás to, zvlásť v cudzom prostredí?

"Je to ďalšia výzva. Nielen hokrjová, ale aj akademická. V jazyku som sa zlepšil, ale prvé dva mesiace budú určite ťažké. Nebojím sa však, inak by som na univezitu nešiel."

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.