kartáginský vojvodca Hannibal totiž rozprášil skoro celú rímsku armádu a neohrozene tiahol pláňami Apeninského polostrova, v snahe zrovnať so zemou najúžasnejšie mesto sveta - Rím. To si aspoň mysleli všetci jeho obyvatelia, no skutočnosť bola trochu odlišná. V čom, to sa o chvíľu dozviete . . .
Hannibal vyrastal v prostredí silne ovplyvnenom prvou púnskou vojnou (264 -241 p.n.l.) medzi Kartágom a Rímom. Jeho otec Hamilkar Barkas v nej totiž bojoval na strane Kartága a po prehre neskôr úspešne potlačil vzburu vlastých žoldnierov, ktorí povstali preto, lebo sa im neušla žiadna korisť. Hamilkar však plánoval vrátiť Rímu požičané a na odplatu sa pripravoval v južnom Španielsku, kde dal vybudovať pevnosť Nové Kartágo. Domáce obyvateľstvo - Iberovia - sa však voči nadvláde afrických cudzincov neustále búrilo a v jednej z častých potýčiek Hamilkara zabili. Na jeho miesto sa postavil vtedy dvadsaťosemročný Hannibal, ktorý však nebol vo vojenských záležitostich žiadnym "zelenáčom". Už od ôsmich rokov totiž sprevádzal otca na bojovom poli, ako štrnásťročný so zbraňou v ruke stál po jeho boku proti Iberom a ako dvadsiatnik velil kartáginskej jazde.
Hannibal neznášal Rimanov už od útleho detstva, otcovi musel dokonca prisahať, že ich bude až do konca života nenávidieť a prenasledovať. Keď sa dostal na čelo armády, vymyslel plán, ako s nimi raz a navždy skoncovať. Predpokladal, že Rimania očakávajú prípadný útok Kartága z mora a na pobreží rozmiestnili svoje najlepšie légie. Hannibal sa preto rozhodol dôjsť do Itálie po súši. Dnes to, samozrejme, nie je žiadny problém, ale v dobách, keď o lietadlách, autách či vlakoch nemal nikto ani potuchy, to bol vskutku odvážny čin.
V roku 218 p.n.l. sa s 80 000 pešiakmi, 12 000 jazdcami a päťdesiatimiôsmimi bojovými slonmi vydal z Nového Kartága na strastiplnú cestu do Itálie. Prvú prekážku, pohorie Pyreneje, zdolali Kartáginci pochodom cez prímorské priesmyky a vstúpili na územie vtedajšej Galie, obývanej mnohými keltskými kmeňmi. Väčšinu z nich obrovská Hannibalova armáda rozprášila, no napriek tomu sa časť jeho vojska zľakla polonahých a divých Keltov i dlhej cesty a odmietla svojho veliteľa nasledovať. Hannibal teda pokračoval za svojim cieľom "ľahší" o tridsaťtisíc mužov.
Najťažšia prekážka ho však ešte len čakala, boli to Alpy, najväčšie pohorie Európy. Kelti mu síce poradili, ako sa dá cez ne najbezpečnejšie prejsť, no aj tak sa jeho straty rovnali zdrvujúcej porážke. Cestou ich totiž zastihlo množstvo nástrah. Kartáginci, zvyknutí na africké púšte a teplé slnko, sneh nikdy nevideli a na pochod v teplote hlboko pod bodom mrazu neboli dostatočne vybavení. Mnohí trpeli strašnými omrzlinami, ďalší zahynuli po pádoch zo zľadovatelých svahov do priepastí, či po spustení lavín.
Raz dokonca zosuv pôdy vojsku celkom zatarasil cestu a niekoľko dní sa muži mordovali s jeho odpratávaním. S jedným obrovským balvanom však vôbec nemohli pohnúť. Podľa legendy vtedy Hannibal prikázal vojakom rozložiť na ňom oheň, aby sa kameň zahrial. Keď bol dostatočne rozpálený, obliali ho skysnutým vínom, balvan popraskal, rozbili ho sekerami a mohli pokračovať ďalej. Po tridsiatichtroch dňoch sa utrápená a na kosť zmrznutá armáda konečne dostala do Pádskej nížiny. 50 000 pešiakov a 9 000 jazdcov mal Hannibal pred Alpami, 20 000 pešiakov a 6 000 jazdcov napočítal za nimi. Za 33 dní prišiel o 33 000 mužov !! Jeho šíky však onedlho doplnili ďalšie keltské kmene, takže sa mu "alpskú stratu" podarilo aspoň čiastočne znížiť. Plán sa teda Hannibalovi podaril, dostal sa nepriateľovi nepozorovane za chrbát a cesta na Rím bola prakticky otvorená...
Keď nato senát z "večného mesta" prišiel, urýchlene povolal na sever krajiny légie oboch konzulov. Hannibal medzitým rozprášil menšiu pohraničnú jednotku pri riečke Trebii a ďalšia pohroma pre Rimanov na seba nenechala dlho čakať. V priesmyku pri Trasimenskom jazere chytili Kartáginci do pasce légie konzula Flaminia a zmasakrovali mu 15 000 vojakov, okolo 6 000 zajali. Ani to však nebolo nič oproti "debaklu", ktorý uštedril Hannibal Rímu v ďalšej bitke pri Kannách. Tu sústredil senát dovtedy najväčšiu armádu, dovedna 80 000 legionárov, dúfajúc, že odplatí kartáginskému veliteľovi predchádzajúce porážky. Hannibal však vďaka chytrému rozloženiu síl vo svojich radoch dokázal Rimanov úplne obklúčiť a pozabíjal im najmenej 50 000 mužov. Rímska armáda de facto prestala existovať. Celá Itália bola z tejto porážky hore nohami a pripravovala sa už nato najhoršie - smrť, alebo život v africkom otroctve.
Hannibal však nemal dostatok vojakov ani obliehacích strojov, aby zaútočil priamo na Rím. Snažil sa ho však oslabiť zvonku tým, že mu chcel odlákať všetky spojenecké mestá a pritiahnuť si ich na svoju stranu. Senát však túto menšiu Hannibalovu chybičku využil na pozliepanie akej-takej armády (boli do nej narýchlo povolaní i otroci a trestanci) a rozhodol sa zaútočiť so všetkým, čo mal k dispozícii nie na vojsko nebezpečného afrického stratéga, ale priamo na Kartágo. Hannibal to vôbec nečakal, no vzápätí sa vydal rodnému mestu na pomoc. K rozhodujúcej bitke došlo v roku 202 p.n.l. pri Zame, neďaleko Kartága, a obávaný Hannibal tu utŕžil porážku.
Podarilo sa mu síce získať na svoju stranu hrdých Keltov, pokoriť Alpy, rozprášiť Rimanov v niekoľkých bitkách na ich pôde, no dobre známa africká púšť sa mu, paradoxne, stala osudnou.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
