Chalkidiki, najvýchodnejší, dlhý približne 40 km, je už viac ako tisícročie kláštorným štátom. Je to štát Athos. V predchádzajúcej prvej časti sme písali o jeho histórii aj obyvateľoch mníchoch. Teraz si trošku po ňom zacestujeme.
Možnosti prepravy po Svätej Hore sú viaceré. Najosvedčenejšia je kombinácia prepravy loďou a peši, potom zvieratami, špeciálnymi autami a celkom peši. Pri poslednej možnosti (peši), je dobré pre ľudí, ktorí majú zdravotné ťažkosti, sú fyzicky menej zdatní alebo majú slabšie orientačné schopnosti zobrať si sprievodcu. Sú na to určení mnísi. Cestičky nie sú dostatočne označené, zarastené a v lete hrozí nebezpečenstvo úpalu a uhryznutia hadom. Ideálne je spoznávanie Athostu v jesenných mesiacoch. Niektoré úseky medzi kláštormi sú dlhé 25-30 kilometrov. Stalo sa, že na celej trase som nestretol nikoho. Dlhé a ťažké úseky sú na južných svahoch Athosu z kláštora Lavra do skyty sv. Anna. Na krátkom úseku treba niekedy vystúpiť od mora do výšky 900-1000 metrov. A to sú už chodníčky v skalných stenách, ktoré striedajú zátarasy padajúcich skál. Na tomto úseku vedľa chodníka medzi kameňmi trčali dva neveľké figovníky. Po priblížení sa k nim ma obkolesil poriadny roj sršňov. Akoby zázrakom sa ma ani jeden nedotkol. Vrátili sa k svojej pochúťke, k zrelým figám. Takže nebezpečných prekvapení pre osamelého pútnika na tunajších chodníkoch je dosť.
Akonáhle vystúpite z lode na pevnú zem Athosu, ste voľný. Nikto vám tu nič neprikazuje. Za ten čas, ktorý máte vyznačený na Diamonitiriu, môžete navštíviť trebárs jeden alebo všetky kláštory, či pohybovať sa po Athose podľa vlastného uváženia. Zápisom do knihy návštev v kláštore, kde sa rozhodnete zotrvať, ste uvítaný a pohostený. Službukonajúci mních vám pridelí izbu a tým starostlivosť o návštevníka končí. Ráno a k večeru zájdete do jedálne najesť sa a v ostatnom čase sa môžete venovať tomu, čo vás zaujíma. Strava sa podáva dvakrát denne, niektoré kláštory namiesto raňajok podávajú stravu okolo obeda. Kto nechce, nemusí sa vôbec zúčastňovať bohoslužieb. Prichádzajú sem rôzni ľudia. Niektorí vo sviatočnom obleku aj topánkach presedia celý pobyt v jednom kláštore. Ale stretával som aj pútnikov patrične vystrojených. Bolo ich menej a chceli všetko na vlastných nohách prejsť. Zaujímavý bol istý občan z Kalifornie, ktorý mal poradové číslo povolenia tesne predo mnou. Jeho zápis som videl vo viacerých kláštoroch, do ktorých som prichádzal po jeho odchode. Asi sme mali rovnaký plán poznávania, no nestretli sme sa. Návštevníci, ktorí tu prichádzajú za duchovným pokojom i telesným oddychom, uspokoja sa s návštevou 2-3 kláštorov. Tí, ktorí chcú poznať tunajšiu flóru a faunu, a tá je v každej časti Athosu iná, ale aj výnimočnú architektúru sakrálnych stavieb, vzácností jednotlivých kláštorov a život tunajšieho spoločenstva, musia podstúpiť namáhavú cestu.
Cesta loďou a putovanie
Po osobnej návšteve úradu v Thesalonikoch a niekoľkomesačnom čakaní som dostal poradové číslo ako som žiadal v jesennom termíne. Mestečko Uranopolis, do ktorého sme prišli s karavanom v trojdňovom predstihu, je poslednou usadlosťou na polostrove. Je vstupnou bránou a hlavným prístavom lodí, ktoré prevážajú návštevníkov do svojrázneho mníšskeho štátu. Možnosť prepravy je aj z druhej strany polostrova z prístavu Nea Roda do prístaviska a kláštora Ibiron. Atmosféra mníšskeho štátu silne zasahuje aj do výrazu a života mestečka. Darmo, že bola polovica októbra, ulice boli preplnené turistami z celého sveta. Obchodíky ponúkajú rôzne suveníry, no najpredávanejšie sú ručné výrobky mníchov zo Svätej Hory. Hoteliéri si tiež nesťažujú. Sezóna tu trvá takmer celý rok. Len ťažko som sa predral s karavanom pomedzi zaparkované autobusy (hlavne z ortodoxných krajín) na koniec mestečka, aby tu v blízkosti hranice sme mohli kempovať 2 týždne. Ženská rodinná posádka so psíkom ostávala v karavane. Tri dni, ktoré som mal do odchodu, mi poslúžili na dôkladnú prípravu. Váha môjho plecniaka sa pohybovala okolo 15 kg. Na loď som prišiel medzi prvými. Do prístavu sa schádzali turisti, najmä ženy, na okružnú plavbu okolo pobrežia Athosu. Boli tu aj muži, ktorým sa nepodarilo získať povolenie na individuálnu návštevu Sv. Hory. Lístky na okružnú plavbu sa dajú kúpiť priamo na lodi (od 10,5 EUR). Lode odchádzajú z prístavu v dvojhodinových intervaloch. Plavba sa dá uskutočniť aj cez cestovné kancelárie, ktorých je v Uranopolise viac. Čas čakania mi rýchlo ubiehal pozorovaním a netrvalo ani 30 minút a sedadlá na palube boli zaplnené. Zo 150 cestujúcich mužov asi 30% boli mnísi a ortodoxné duchovenstvo. Pri rozhovore s pravoslávnym kňazom z Poľska, ktorý doprevádzal štyroch svojich veriacich som sa dozvedel, že on ako duchovný musel žiadať o povolenie vstupu na Athos patriarchát v Istanbule. Podobne je to aj s mníchmi, žijúcimi mimo Athosu.
Skôr, než loď dorazí do cieľového prístavu, zastavuje ešte v malých prístaviskách jednotlivých kláštorov. Väčšina pútnikov a turistov začína poznávanie z hlavného prístavu v Dafni, kde loď svoju plavbu končí. Tu, v okolí prístaviska, je pár obchodov so všetkým možným, čo návštevníci potrebujú, vrátane potravín, colnice, polície a pošty. Na návštevníkov už čakajú dva veľké autobusy. Nie každému z cestujúcich sa podarí sadnúť si. Autobus, preplnený stojacimi turistami, na moje prekvapenie hravo zvládol poľnú prašnú strmú cestu do hlavného mesta Karyes. Na 20-kilometrovom úseku prekonáva výšku 650 metrov. Cena cestovného lístka je 1,75 EUR.
(Pokračovanie nabudúce)
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
