šípok do terča. Hrať sa môže prakticky všade. Terč je umiestnený pevne na stene s elektronickým počítadlom necelých dva a pol metra od vysunutej špičky topánky strelca, ktorý má zodpovedajúce množstvo okrídlenej a na ručný pohon fungujúcej munície. Ten pritom nepobehuje s desivým krikom, chrániac si hlavu a krk po nadávkami a netoleranciou zamorenom lokále, ako sa to občas stáva neopatrným azilantom pri návšteve skínov v prístavných krčmách Hamburgu. Na rozdiel od sporadicky za veľké peniaze masteného mariáša, hracích automatov, či mierne infarktového "očka" tesne po výplate nedecimije táto v podstate typická pivárska hra z Anglicka obsah peňaženky podgurážených hráčov. Práve naopak, za zvlášť priaznivej súhry okolností a trocha talentu sa môže stať aj začiatkom sľubnej kariéry s celosvetovým záberom i nezanedbateľným finančným ziskom. Vytúžené vízum do Anglicka, kde sú šípky viac ako futbal športom národným, je potom otázkou času, pitia menej piva, o to tvrdšieho tréningu, pevnej rozvahy a ruky.
Rozdiel medzi anglickým a slovenským pohostinstvom je okrem používaného jazyka a značky piva nulový. Pivo sa pije v rovnakom množstve. Hádam aj častejšie. V podmienkach úspešne sa rozvíjajúcej šípkarskej tradície SR a počte reštauračných zariadení o zázemie obavu iste mať netreba. Neraz už hrajú žiaci. Gymnazista Milan Nagy v rámci minuloročnej európskej sezóny skončil v bodovacom rebríčku na pozoruhodnom 4. mieste.
Istý rozdiel medzi anglickým a európskym, a teda aj slovenským poňatím hry ale predsa je. Angličania hrajú s klasickými ostrými oceľovými šípkami s dlhým hrotom a počítajú sa len vbodnuté zásahy. V Európe sa presadila mierumilovnejšie vyzerajúca elektronická verzia. Zaznamenané sú aj zásahy po vypadnutí šípky. Na kvalite hry v tunajšej réžii túto malú zmenu nebadať. Doterajšie umiestnenia na turnajoch, kde patríme medzi európsku a svetovú špičku, banskobystrický Peter Martin je dokonca absolútnou európskou jednotkou, možno odhaľujú nový, dosiaľ nepoznaný národný fenomén, vrhania šípok do terča. Talentovaní nepochybne sme.
Košická reštaurácia Šport akoby vedela, prečo sa tak volá. Stala sa pravidelným tréningovým miestom Petra Bakšaya, minuloročného šípkarského objavu na majstrovstvách Európy v chorvátskom Porači. Bola to jeho prvá účasť na väčšom podujatí nie individuálne v privátnych profesionálnych hrách, na ktorých sa zúčastňuje z ekonomických dôvodov častejšie, ale ako reprezentant v drese Slovenska. Hneď na úvod úspešne. V základnej mužskej disciplíne OPEN 501 skončil na treťom mieste a zabodoval z nášho tímu najlepšie. Zanechal za sebou aj európsku špičku Petra Martina a Tomáša Horbaja. Pri počte 227 štartujúcich v tejto hre možno považovať výsledok pre reprezentačného debutanta za mimoriadne hodnotný. Tretie miesto znamenalo pre Bakšaya jeho posunutie do európskej top špičky medzi dvadsať najlepších. Momentálne je na 17. mieste.
Peter Bakšay, "Koksi" alebo "Hastrman", ako ho prezývajú, sa dostal na profesionálnu šípkarsku dráhu náhodou už v zrelom veku, poprepichávaný životom. Bývalý javiskový technik či kulisák ŠD Košice v časoch najtvrdšej normalizácie relaxoval hudbou. Bez znalosti nôt podľa sluchu pokútne hral v miestnych undergroundových kapelách ako klávesák. Vrcholný projekt tohto obdobia bol muzikál "Desať dní pre lásku", ktorý s vtedy začínajúcimi hudobníkmi Modusu a Profilov úspešne realizoval v košickom divadle Thália. Muzikál bol natoľko slobodomyseľne úspešný, že ho mocní tohto mesta pre istotu po niekoľkých reprízach hneď stiahli z obehu. Akosi sa nehodil medzi poletujúce frázy ťažkotonážnych činovníkov zabaľujúcich myslenie ľudí a kultúru do jednofarebnej červene.
Prebodnutý svojou prvou životnou šípkou, ktorú nečakal, sa vrátil k nahadzovaniu koksu do kotolne. Odtiaľ mu aj prischla prezývka "Koksi". Láska k hudbe ho neopustila ani v časoch, keď začal pracovať v štátnom divadle ako kulisák. V novovznikajúcej hudobnej formácii Cargo to vydržal až do druhej polovice osemdesiatych rokov. Tu ho zasiahli ďalšie dve životné šípky, roztržka v úspešne sa formujúcej kapele a zánik firmy, kde pracoval po odchode z divadla. Nasledujúce šípky prilietavali jedna za druhou. Opakovane neúspešné pokusy o zamestnanie, neskôr podnikanie, manželská kríza, rozchod, opätovné zmierenie, nedostatok peňazí, predaj bytu...
Životom dopichaný takmer na smrť začal na návrh svojej dcéry Lindy pred šiestimi rokmi sám triafať šípkami, vracať utŕžené. "Spočiatku sa mi vôbec nedarilo. Dva roky som len prehrával," spomína čerstvý šampión. "Nedokázal som sa sústrediť, aj keď kdesi vo vnútri som tušil, že som sa našiel, že šípky sú mojím osudom. Trénujem dve-tri hodiny denne, relaxujem hudbou. Stále hrám. K muzike sa vrátim pravdepodobne s inou kapelou, možno sólo. Čoraz viac ma priťahuje klavír. Ja vlastne vrhám šípky, akoby som hral. Začínam v hlave a ruka robí už len to, čo už je dávno skončené."
"Hastrman-Koksi", alias Peter Bakšay, alebo naopak, na profesionálnych a ligových turnajoch s obľubou predvádza, že to s telepatiou myslí vážne. Keď je vo forme, a v poslednom čase je to tak vždy, valcuje jedného súpera za druhým. Hru uzatvára na päť-šesť kôl. Súper si neraz nestihne dopiť ani svoje pivečko, poriadne sa sústrediť a už mu vlasatý mág z Košíc podáva na rozlúčku ruku. Pri celkovom počte asi 1000 zaregistrovaných hráčov na Slovensku, z toho 150 aktívnych v lige, v Čechách, kam chodí košický ostrostrelec o čosi viac, si tento razantný rýchlozáver musel s trpkosťou vychutnať nejeden konkurent. Víťazný "Koksi-Hastrman" si zatiaľ v pokoji ušúľa cigaretku a v hlbokom meditatívnom pohrúžení čaká na nového súpera, ktorý ho s najväčšou pravdepodobnosťou posunie k ďalšiemu až po finále.
Škoda, že si tieto duely nemôžeme vychutnať aj v priamom televíznom prenose. Poplatky na Eurosporte sú však príliš vysoké. Možno v blízkej budúcnosti, keď sa šípkarske derby dostane ako oficiálny šport na Olympijské hry. Svetová šípkarska federácia na registrácii pre OH tvrdo pracuje. Doterajšie rokovanie sú sľubné. Enormné úsilie v tomto smere vyvíja aj prezident slovenskej šípkarskej federácie Karol Kirchner. Ten navyše popri bežných organizačných povinnostiach, vyplývajúcich mu z funkcie, zabezpečuje aj vydávanie informačného bulletinu. V susedných štátoch sa môžu pochváliť vlastným časopisom. Napriek publikačnej chudobe, nedostatku reklamy a sponzorov sú momentálne slovenskí šípkari na špici.
Tento fakt nepochybne zaväzuje na lepšie výkony. "Ja osobne by som mohol byť spokojný," poznamenáva šípkarske eso z Košíc. "V priebehu troch rokov som sa vypracoval medzi európsku a slovenskú šípkarsku špičku. Začínam sa tvrdo profesionalizovať. Mám manažéra, ktorý mi cez internet vyhľadáva turnaje. Finančné ocenenia za víťazstvo nie sú najhoršie. Moja najväčšia túžba je vyhrať majstrovstvá sveta v Anglicku a turnaj v Juhoafrickej republike. V Anglicku kvôli prestíži, v Afrike pre peniaze. Hlavná výhra je asi jeden a pol milióna našich korún. Zatiaľ mám najbližšie na budúcoročné majstrovstvá do Španielska. Chýba mi už len dobrý sponzor. Výsledky sú," rukou ukazuje na veľké poháre. Ich množstvo, rozmanitosť tvarov a cudzojazyčných nápisov nenechajú nikoho na pochybách, že neklame. Zmestilo by sa do nich dobrých pár litrov obľúbeného horkého moku.
Na najväčšiu oslavu, vypitia viacerých hlbokých lokov z víťaznej čaše v Anglicku a neskôr v Afrike si Peter Bakšay zrejme ešte počká. Sú pred ním nemenej náročné turnaje v Čechách, Rakúsku, Luxembursku a Španielsku. Po ich úspešnom zdolaní môže prísť Londýn. Nebude to ľahké. Konkurencia si brúsi vlastný ostrý hrot. Borci ozaj ťažkých kalibrov, akým je Španiel José Rodriguéz, pochádzajú práve z týchto štátov. A vyhrať šípkarsky turnaj v Anglicku, v krajine pôvodu národného športu s dlhou historickou tradíciou, kde sa hrá nekompromisne vylučovacím k.o. systémom prehráš-odídeš, žiadne dodatočné opravné kolo s podobne postihnutým súperom by bolo pre konzervatívnych lokálpatriotov z Veľkej Británie ozajstnou národnou pohromou.
Nech už to s naplnením osobných športových ambícií šípkarského esa z Košíc dopadne akokoľvek, láska k šípkam, vrhaniu zvnútra, tajomnou silou mysle na špici života poprebodávaného vlastnými osudovými šípkami mu spolu s hudbou ostane.
Autor: Štefan Lazorišák
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
