Poskytuje totiž hotelové služby pre psov. "Nerobíme to kvôli zárobku, podnikáme totiž v stavebníctve, ide skôr o koníček," prezrádza na úvod našej návštevy Alexandra Hiľovská.
Miesto pre návštevníkov "hotela" vyhradili manželia Hiľovskí v hornej časti terasovitej záhrady. V štyroch útulných drevených kotercoch s palubovkou sme práve zastihli kokršpanielku Kali a nemeckého ovčiaka Agbara.
Najprv strážili majitelia iba psíkov svojich známych, keďže majú veľkú záhradu, kde sa môžu dosýta vybehať. Od augusta však ubytujú aj cudzích. Čosi podobné ako psí hotel videli na strednom Slovensku. Tam to však robia vo veľkom, čo však oni zatiaľ neplánajú. Zastávajú totiž názor, že ku každému psovi treba pristupovať individuálne.
"Oni sa totiž správajú presne, ako keď dáte deti do tábora. Prvé tri dni smútia za rodičmi a vtedy potrebujú láskavé slovo, pohladenie alebo prechádzku. Potom sú už celkom spokojní," hovorí Alexandra, ktorá okrem starostlivosti o dve malé deti a psov zvláda aj administratívu v manželovej firme. Jej slová potvrdzuje kokršpanielka Kali spokojným vrtením chvostíka. Zvykla si. Pánov má pri Jadrane už druhý týždeň. Možnože tuší, že si po ňu čoskoro prídu. Priniesli jej so sebou aj obľúbenú hračku, aby jej nebolo ľúto. Niekedy vraj proti smútku zaberú pánove staré topánky, alebo ponožky. Pripomenú pocit domova.
S psím hotelom susedí malá hydinová farma. Sliepky a kačky si v pekne upravenom výbehu nažívajú v symbióze so psami. Láska k zvieratám je v tejto rodine vskutku úprimná. Stávajú sa atrakciou pre deti priateľov z mesta. Pravda, vždy pod dozorom dospelých, preto je tento zvierací trakt záhrady na najvyššom poschodí oddelený vrátkami.
Majitelia by dokázali vo výnimočnom prípade ubytovať aj izbového psíka. "Jedného by sme v dome zvládli. Väčšina psov, ktorí sa u nás ubytovali, hoci sú doma inak zavretí v byte, je spokojná na dvore. Berú to ako spestrenie. Podľa nás však každý pes patrí von," hovorí Alexandra Hiľovská.
Doma majú ešte vlastného nemeckého ovčiaka. Neboja sa preto ubytovať ani plemená vzbudzujúce rešpekt. Napokon Alexandra mala kedysi dobermana a vie zaobchádzať aj s temperamentnými psami. "Máme radi všetkých. Nerozlišujeme, o aké plemeno ide," poznamenala pani domu. A ako sa priznala, do tejto zvieracej archy možno raz pribudne aj kôň. To je zatiaľ jej veľkou neuskutočnenou túžbou.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
