predchádzala slovná potýčka s otcom na úplnej banalite, po nej však syn schmatol do rúk zbojnícku valašku a zaťal ňou otcovi do hlavy. Na príčine boli podľa všetkého jeho psychické problémy, z ktorých sa liečil ambulantnou formou, po čine hospitalizovali na psychiatrii. K nešťastiu nemuselo podľa polície dôjsť, keby lekári zdravotný stav muža neboli podcenili.
Rovnako chladnokrvne zavraždila v januári tohto roka svoju 69-ročnú matku štyridsaťročná Košičanka. Jozefína jednoducho neuniesla dlhotrvajúce spory, počas ktorých sa vzájomne osočovali a matka ju i psychicky deptala. Po nepríjemnej hádke ju v jednu chladnú zimnú noc ovalila po hlave barlou a potom uškrtila šálom. Nešlo jej o nič iné, ako matku raz a navždy umlčať. Ako neskôr zistili lekári, žena, rovnako ako jej matka, trpela psychickým ochorením.
Inak tomu bolo v prípade, ktorý sa odohral v Košiciach pred dvoma rokmi. Vtedy tridsaťročný Košičan predal otcov byt na Floriánskej ulici aj s jeho rozkladajúcou sa mŕtvolou zasypanou hlinou vo vani, čo s hrôzou zistil nový majiteľ bytu. Ako sa neskôr zistilo, muž otca po predchádzajúcej hádke ovalil tĺčikom na mäso po hlave a potom uškrtil. Bezduché telo zabalil do plachty a igelitu, vložil do vane a zasypal hlinou. Vedľa pozostatkov potom nejaký čas žil spolu s manželkou, ktorá o tom nemala ani potuchy - kúpeľňu jednoducho nepoužívali. "Musel sa zblázniť," konštatovali po absurdnom odhalení susedia. Sudca mal však v tomto prípade iný názor a otcovraha odsúdil na viac ako desať rokov.
Na ešte absurdnejší prípad si v súvislosti s vraždami rodičov spomína vyšetrovateľ Krajského úradu vyšetrovania PZ v Košiciach mjr. Ing. Milan Kabát. Odohral sa pred ôsmymi rokmi v Humennom, kde vtedy 27-ročný muž, volajme ho Juraj, usmrtil svojho otčima sekerou. Nehybné telo potom odtiahol do kúpeľne, rozštvrtil ho, jednotlivé časti naskladal do vriec a odviezol do obce, kde býval jeho vlastný otec a schoval v močovkovej jame na jeho dvore. Pozostatky sa našli až po piatich mesiacoch, kedy prípad oznámil na polícii vrahov švagor. Tomu sa mladík priznal k svojmu činu v opilosti po tom, čo ho požiadal o pomoc pri zabetónovaní jamy...
"Bola to jedna z prvých vrážd, ktorú som vyšetroval a zároveň tá najabsurdejšia. Bol som sám otrasený, pretože to bol prípad pre obzvlášť silné žalúdky," rozhovoril sa pri našom stretnutí mjr. Kabát, podľa ktorého boli príčinou tragédie, ako vo väčšine podobných prípadov, dlhotrvajúce konflikty v rodine.
Muž, ktorý sa stal obeťou vraždy, žil s Jurajovu matku niekoľko rokov a mali spolu i dieťa. Žena mala tri deti z prvého manželstva - Juraja a dve dievčatá, s ktorými otčim vychádzal spočiatku dobre. Rokmi ale pribúdali problémy a konflikty sa vyostrovali. Muž, ktorý nikde nepracoval, žil z peňazí svojej družky a jej dvoch dospelých detí. Správal sa k nim pritom hrubo, dokonca na ženu vyvýjal nátlak, aby mala pohlavný styk za odplatu s inými mužmi, pre vylepšenie ich finančnej situácie. Jednu z nevlastných dcér okrem toho sexuálne obťažoval.
Keď sa to Juraj po návrate z vojny dozvedel, vzkypela v ňom žlč a rozhodol sa veci riešiť radikálnym spôsobom. V stave opilosti si nahotovil sekeru, dobre ju naostril a pod rúškom noci vkročil k otčimovi do izby. Spiacemu mužovi zasadil štyri silné rany do oblasti čela, nosa a oka. Potom odvliekol jeho telo do kúpeľne a nožom oddelil dolné a horné končatiny ako aj hlavu od tela a jednotlivé kusy nahádzal do igelitových vriec. Nezvyčajný náklad na požičanom aute odviezol do obce, kde býval jeho otec a ukryl do suchej močovej jamy v stajni.
To všetko sa odohralo ôsmeho mája 1994, aby sa ale Juraj uistil, že telo nikdy nikto nenájde, požiadal v auguste svojho švagra o pomoc pri zabetónovaní jamy. Muž nemal ani poňatia o tom, pri čom to vlastne asistuje, no keď bolo dielo hotové, Juraj sa mu pri poháriku zdôveril, že mu práve pomohol zahladiť stopy po ohavnom čine... Švagrovi sa tomu nechcelo uveriť, ale červík pochybností v ňom začal hlodať. A keďže Jurajov otčim sa stratil bez stopy, pomaly začínal byť presvedčený o tom, že jeho nevlastný syn predsalen hovoril pravdu. Prešlo niekoľko týždňov, kým sa muž obrátil na políciu, pretože to, čo sa dozvedel, mu nedalo spávať. Odľahlo mu, až keď celú vec oznámil.
Následne sa rozbehla policajná mašinéria, pričom sa rýchlo potvrdilo, že telo hľadaného muža v zabetónovanej jame skutočne leží. Keď policajti odstránili betón, našli rozkladajúce sa pozostatky, už len málo pripomínajúce ľudské telo. Mŕtvola bola zmenená a nepoznanie, ale experti z oblasti súdneho lekárstva ju identifikovali ako pozostatky hľadaného muža.
Juraj sa ku všetkému priznal. Polícii podrobne opísal, ako vraždu otčima spáchal a vysvetlil aj dôvody, ktoré ho k tomu viedli. Podľa súdnej znalkyne z odboru psychológie sa motív konania nepodarilo spoľahlivo zistiť, ale podľa nej nemal chorobnú bázu. Pritom Jurajov intelekt nebol, ako tomu obvykle v takýchto prípadoch býva, zníženy. Naopak, zodpovedal pásmu mierného nadpriemeru. Mladý muž si plne uvedomoval nebezpečnosť svojho konania, aj keď ho psychologička charakterizovala ako osobnosť nevyrovnanú a labilnú. Jeho okolie ho pritom hodnotilo kladne, rovnako ako jeho zamestnávateľ.
Napriek tomu, že Juraj vykonal vraždu mimoriadne chladnokrvne, a veľmi dômyselne postupoval aj pri zahladzovaní stôp, iba dva mesiace po čine vydržal pokračovať v normálnom spôsobe života. Vtedy nastal u neho psychický zlom. Začal sa čoraz viac sužovať tým, čo vykonal, nedokázal spať a kvôli vyčerpaniu odišiel aj zo zamestnania. Po mesiaci trápenia sa rozhodol otčimovo telo zasypané kamením zabetónovať a ako už je známe, potom sa so všetkým zdôveril švagrovi. Ten spočiatku Jurajovým slovám neveril, ale čaom pochopil, že vraví pravdu. A vtedy akoby tá všetka ťarcha preskočila na neho. Chradol, kým sa celú vec neodhodlal oznámiť na polícii.
Juraja napokon odsúdil súd na dvanásť a pol roka odňatia slobody. Odpykáva si ho v druhej nápravnovýchovnej skupine.
"Tento prípad by mal byť mementom, že ohavných vrážd sa pod tlakom okolností dopúšťajú aj inak nomrmálni ľudia. K spomínanému zložinu ale vôbec nemuselo dôjsť, keby rodina bola riešila svoju ťažkú situáciu včaššie a nie až po jej vyhrotení. Pretože to boli práve oni, komu mala pomáhať polícia, odbor sociálnych vecí či psychológovia. O konfliktoch v rodine a zneužívaní, ktorému boli jej členovia vystavení, ale nik nevedel," zdôrazňuje mjr. Kabát.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
