Práve sa vracal domov, do rodnej Hôrky, k rodičom. Jeho sestra Anna Malá (na snímke) si spomína, že mama mu kázala kúpiť zápalky. "Vtedy ich nebolo dostať," vysvetľuje.

J. Bonk pracoval vo vtedajšej Piloimpregne. Bol vyučený strojný zámočník. V čase augustových udalostí chodil na týždňovky do Krajnej Poľany v okrese Svidník. "Zhodou okolností som bola v nedeľu, keď odchádzal, pri rodičoch. Mama mu natrhala jabĺčka od smädu. V pondelok odišiel s ostatnými chlapmi na pílu," spomína sestra.

V noci z utorka na stredu dorazili pod Tatry prvé okupačné tanky. Jozef Bonk bol na týždňovke nepokojný. Už vedel, čo sa stalo. Mohol ostať v Krajnej Poľane, mal tam príbuzných. Jeho partia však opustila pílu a smerovala domov. Hoci ho jeho blízki z Krajnej Poľany prehovárali, rozhodol sa, že dobehne chlapov a pôjde s nimi domov. Keďže tanky zahatali hlavné cestné ťahy, pracovníci Piloimpregny sa domov vybrali cez Bardejov a Starú Ľubovňu. Dostal sa do Popradu. Bolo teplo, J. Bonk sa s kamarátom stavili na pivo v bývalej Dukle (terajšia Reduta). Potom si spomenul na matkino želanie a prešiel na druhú stranu do neďalekého papiernictva, pozrieť sa, či majú zápalky.

Medzitým však začali na inom mieste Popradu vyrastať barikády a Popradčania kládli aspoň za pomoci kameňov a fliaš odpor obrneným vozidlám. To sa okupantom nepáčilo a začali strieľať do vzduchu. "Môj brat práve vychádzal z obchodu. Začul streľbu a chcel sa schovať. Zblúdilá guľka ho zasiahla ešte medzi dverami do chrbta. Prešla cez pečeň a zastavila sa v brušnej dutine. Jozef padol na jedného chlapca. Jeho matka mi neskôr povedala, že mu zachránil život," so slzami v očiach hovorí sestra J. Bonka. Bolo trinásť hodín a päť minút.

Raneného najskôr odniesli do neďalekej lekárne. Tam však mladíkovi nevedeli pomôcť. Rovnako pochodili na poliklinike, tam už ale bola sanitka. Prevoz do nemocnice, ktorá bola v tom čase v Spišskej Sobote, už neprežil. "Tí, čo ho viezli povedali, že už pod mostom (železničný viadukt) dostal posledné kŕče a skonal. V nemocnici mu už iba zatlačili oči a zaviezli ho rovno do márnice," plače A. Malá.

Rodina sa smutnú správu dozvedela o niekoľko hodín. Do poslednej chvíle neverili. Po príchode do nemocnice im ho nechceli ani ukázať, stalo sa tak až na ich neúnavné naliehanie. Súdny patológ MUDr. Odložil si guľku uschoval.

Cintorín v Hôrke praskal vo švíkoch. S J. Bonkom sa prišlo rozlúčiť niekoľko stoviek ľudí. Pohreb zo vzduchu monitoroval vrtuľník. "Farár stál pod dáždnikom. Mal strach," tvrdí pozostalá. Na pomník sa mu z väčšej časti poskladali občania.

Pozostalí museli o tejto tragickej udalosti mlčať. Podľa slov A. Malej ešte za Dubčeka sa mal konať vojenský súd. J. Bonk bol brancom, mal nastúpiť na základnú vojenskú službu. Povolávací rozkaz mu prišiel v onen tragický deň. Prišli však roky normalizácie a zo súdu nebolo nič. J. Bonka dokonca označili za kontrarevolucionára. "Jeho smrť som si ja osobne pripomínala aspoň tak, že k miestu, kde ho zasiahla guľka, som kládla kytičky. Po čase ma však upozornili, aby som to radšej nerobila. Vtedajší mocní nechceli, aby sa o týchto udalostiach hovorilo," spomína sestra nebohého.

Malá sa zo smrti svojho brata nikdy nespamätala. Aspoň čiastočným zadosťučinením je pre ňu fakt, že naň ľudia za tie roky nezabudli. "Spomínam si na neho takmer dennodenne. Nedávno sme robili poriadok na povale. Našli sme jeho brankárske hokejky. Bol veľký športovec, mal rád hokej a futbal. Keď tak spomínam na udalosti spred 34 rokov, vybavuje sa mi, ako moja mama otvorila tašku, ktorú si Jozef vtedy zobral na týždňovku a našla tam jabĺčka, čo mu vtedy pribalila. Nestihol ich zjesť," dodala na záver A. Malá.