generácií. Vari najhoršie znášajú vpád vojsk dnešní päťdesiatnici. Pre nich znamenal príchod ruských tankov koniec veľkého sna. Okupácia Košíc vojskami Varšavskej zmluvy sa, žiaľ, neobišla bez obetí na životoch. Šesť nevinných mŕtvych dodnes pripomína pamätná tabuľa na Hlavnej 7 kde stál kedysi Tuzex. Okrem mŕtvych bolo v košických uliciach 57 zranených. O tom, že Košičania na augustové udalosti nazabúdajú, aspoň tí skôr narodení, sme sa presvedčili v uliciach mesta.
Andrej Gore: "Bol som beatnik a práve v auguste som šiel s kamarátmi stopom do Prahy navštíviť tamojšie kluby. Dorazili sme tam naraz s Rusmi. Nevedeli sme, čo sa vlastne deje. Pred Prahou nás míňala nejaká partia ozbrojených ľudí. Neviem, čo boli zač. Poďte bojovať, prepadli nás Rakúšania, strkali mi samopal do ruky. Keď sme zbadali ruské tanky, boli sme zmätení. Pri hlavnej stanici som z ničoho nič pocítil samopal na chrbte a niekto na mňa kričal: 'Davaj, davaj...' Hovorím si: 'Bratia ma idú vyháňať?'. Utekali sme smerom k rozhlasu a tam sme videli delá, tanky a celú tú melu. Domov sme odišli opäť stopom. Jeden tirák nás zobral do Ťahanoviec. Odtiaľ sme šli pešo, bol už večer a odrazu na mňa kamarát z okna kričí: 'Andy utekaj, veď je štatárium,' vtedy som ešte nevedel, čo to je. Pochopil som, keď zaduneli tanky a počul som dávku z guľometu."
Ján Kráľ: "Prišli s veľkým hurhajom. A prečo? Nikto ich sem nevolal. Práve som šiel rýchlikom z Prahy do Košíc. Zastihlo ma to na ceste. Pamätám si, že sme práve vychádzali z pražskej stanice a počuli sme, ako hlásia, obsadili nás Rusi. Z Košíc som potom pokračoval do Michaloviec. Na každom kroku už boli okupanti. Zlostilo ma, že si nasilu, neprávom berú našu slobodu. Nechcel by som ich tu ešte raz zažiť."
Pani Tereza: "Volali nám o jednej ráno. Môj muž robil na železnici. Musel ma hneď evakuovať preč. Znášala som to, čo sa stalo, veľmi zle. Dostala som z toho stresu žltačku, takže som potom bola v nemocnici úplne odtrhnutá od všetkého. Vôbec neviem, čo sa potom dialo. Radšej som to ani nechcela vedieť. Najhoršie prišlo potom. Muž mal problémy v robote, lebo nebol v KSČ."
Gabriela Chrupková: "Bývali sme pri hlavnej pošte. Pamätám sa, že tam stále boli tanky. Báli sme sa tam vôbec priblížiť. Bola som mladá, mala som osemnásť rokov. Keď sa to všetko začalo, boli sme s mamou práve na dovolenke v Maďarsku. Otec ostal v Košiciach. Týždeň sme sa potom nemohli dostať domov, lebo zavreli hranice. Počúvali sme iba správy. V prvej chvíli som si myslela, že vypukla vojna. Báli sme sa o otca, aby sa mu niečo nestalo."
Pani Tereza 2: "Bývali sme na Terase a každý večer sme pozorovali z mesta výstrely z raketometov. Keď sme zišli do centra, videli sme hotovú spúšť. Spálené autá, celá ulica bola rozbitá od tankov, nedalo sa ani prejsť."
Autor: hra
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
