do toho bôľny, tlmený hlas "sovietské vojská prekročili naše hranice a začínajú okupovať územie, našu prekrásnu krajinu". Čo sa to vlastne robí? Čo sme komu urobili? Sú to otázniky zastrašený|ch ľudí. Dosť sme gniavení posluhovačmi komunizmu, ale až takto nenávidieť svoj ľud, až k takej podlej akcii sa sklonili, aby zavolali na tento národ vraj bratské vojská?! Áno, zavolali, podpísali dokumenty pozvania! Brat začal vraždiť brata. Niektoré "bratské" vojská ani nevedeli, kde sú a prečo prišli. Brali ich z polí, z továrni, brali ich od svojich najmilších, brali ich bez slov "kde a načo ich berú?" Takto merali tisícky kilometrov do krajiny, v ktorej si ľud žil svoj život.
Táto, vraj, bratská pomoc na vymyslené potlačenie kontrarevolúcie trvala veľmi dlho. Bola to normalizácia, ktorá sa stala upevňujúcou mocou podlizovačom slávnej strany. Život plynul ďalej v opare neistoty. Vo vnútri to ale vrelo. A prišla konečne zmena. Začalo svitať. Slnko svojím teplom ohrievalo zem. Ale - ? Slovač je už raz taká. Veľa z nás má skrivenú chrbtovú kosť. Vidiac vidinu chamtivosti, zmenili svoje komunistické presvedčenie a vrhli sa na demokratické zmýšľanie. Ľudové príslovie hovorí "zo psa slanina nikdy nebude".
Teraz si žijú na výslní raja! Majú obchody, kaviarne, píly i továrne. Pobrali to za lacný groš. A my, obyčajní ľudia i väzni komunistických žalárov, dívame sa do neznáma neveriac tomu, čo sa to robí. Len ústa nám šepcú "je to možné, veď bol prisluhovačom komunistom, lízal schody na budove OV KSS bol postrachom v podniku, postrachom v škole, bol veľmi nebezpečný a nenávidel slušného človeka. Ako sa len mohol tento človek tak rýchle preobliecť?" Žijeme ďalej. Len naše srdcia nie sú poranené strelami samopalov, sú ranené podlým charakterom človeka, čo vie meniť drahé kabáty veľmi rýchle i bez skúšky u krajčíra. Prečo sa ľudia stávajú bezcitnými, bez morálky života? Prezliekajú si tie svoje kabáty vo vidine bohatstva. Darilo sa im za komunizmu a žiaľ, darí sa im i teraz za demokracie. A tak spomíname na dobu zlého sna. Ruky spíname k Bohu veriaci i neveriaci, ale i ľudia, čo prenasledovali veriacich a udávali nás k ich modle ŠTB. Dívame sa do nebies, ústa vyslovujú slová "už nikdy viac zloby, už nikdy nesmieme stratiť svoju česť. Všetci pôjdeme do sveta ticha rovnako. Jedni s honosným odprevádzaním i balzamovaním, iní v skromnej tichosti. Ale tam, z kadiaľ niet návratu, sme si všetci rovní!"
Zoltán KUKULA, Poprad
Pozn. redakcie: Tento príspevok je názorom čitateľa. Redakcia Tatranského denníka si vyhradzuje právo na jeho skrátenie a upravovanie. Rovnako nezodpovedá za jeho obsah a takisto sa s ním nemusí stotožňovať.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
