ľavice. Do účinnosti ale vstúpili hneď tri významné skutočnosti: Skončila koalícia i NR SR a začala sa OFICIÁLNA volebná kampaň.
Samozrejme, ide o formality, tie však majú svoje rôzne dôsledky. Napríklad vzťahové - SDKÚ a SDĽ (rovnako iné kombinácie) už nie sú koaliční partneri. Niežeby to čosi v reálnom živote menilo, úľava je však značná. Už nebudú vyzváňať, že sa musia stretnúť, lebo treba čosi riešiť. V istom zmysle sa vzťahy vyčistili - koniec zmluvy rozťal absurditu situácie, v ktorej vystupovali ako partneri, pričom sa po straníckej linke už mesiace nestýkali a pokiaľ sa nezrazili na vláde, komunikovali spolu cez médiá. Vládna koalícia jej účastníkov tvrdo poznačila; ako tak normálny vzťah pretrval len medzi Bugárom a Dzurindom, resp. Hrušovským. A ešte Koncošom a Hamžíkom, čo je však iba dobrá paródia - ešte pred rokom šéf SOP hovoril o SDĽ ako o strane blízkej KSS. Až napokon skončil na tej komunistickej kandidátke...
Úľavné nekrológy sa objavili na Koaličnú radu (KR). Tá nefungovala, ako by mala, už roky. Nie mesiace, ako sa popísalo. Smutné je, že verejná kritika za štyri roky nepochopila, o čom toto teleso je (resp. malo byť); nebolo to žiadne politbyro, ani mimoústavný orgán, ale nevyhnutnosť, bez ktorého by takáto extrémne širokorozchodná zostava nemohla vôbec existovať. Koalíciu proste vytvorili štyri signatárske subjekty, neskôr ich bolo päť. Ak mali robiť spoločnú politiku, musel vzniknúť autoritatívny priestor, kde by sa cizeloval prienik názorov. Nemohla to byť vláda, ktorej funkciou je riadenie a správa štátu, a nie zlaďovanie stanovísk politických strán. Ministri v nej nesedeli za seba, ale práve za tie strany. KR teda mala opodstatnenie a problém nebol v nej, ale v lídroch, ktorí nenašli v sebe dosť politickej kultúry a zodpovednosti, aby politické vedenie koalície efektívne pracovalo. Samozrejme, absolútne podstatným dôvodom znefunkčnenia bola atomizácia strán, ktorá z dosahu rozhodnutí KR vyradila odštiepenecké frakcie. A tie naopak stratili možnosť na ovplyvňovanie týchto rozhodnutí.
Totálnou katastrofou končiacej koalície, ktorá sa azda najvýraznejšie podpísala na dnešných preferenciách, bolo, že nedokázala navonok vystupovať jednotne. Vládnych spolkov, ktoré sa do krvi hádajú, sú vo svete desiatky. Ale pod paplónom, poznajú totiž zlaté pravidlo, že do médií sa púšťajú iba konečné rozhodnutia. Či už sa na tej-ktorej téme dohodnú, alebo nie, von ide vždy iba výsledok, takže dohadovanie verejnosť netraumatizuje. Táto koalícia bola ale od počiatku špecifická v tom, že všetky konflikty prenikali už v zárodku na verejnosť. "Zásadné" postoje takto vyrastali v neprekonateľné bariéry skôr, než sa vôbec prvýkrát zišli, aby sa pokúsili o kompromis. Takto to začalo už známou kauzou úsporného balíčka (Mikloš vs. Schmögnerová, čiže zvýšenie DPH vs. dovozná prirážka), takto bežala štyri roky daňová agenda, takto sa dokaličila reforma verejnej správy (12 vs. 8) a pod.
Paradoxné ale je, že navzdory nezvládnutej procedúre, za ktorú si zaslúžia nedostatočnú, vláda sa udržala. Čiastočne to vysvetľuje existencia neštandardnej opozície, ktorej medzinárodný bojkot fakticky znemožnil rozmýšľať o iných mocenských kombináciách. Inak to však ani byť nemohlo, veď koalícia v súčasnej skladbe aj vznikla práve a len preto, lebo HZDS je také, aké je. Všetky hodnotenia, ak chcú byť trochu objektívne, by z toho mali aj vychádzať; končiaca koalícia nebola federáciou blízkych strán, ale núdzovým riešením. Dzurindov pohľad, že veľkým výkonom je číry fakt, že vláda funkčné obdobie dokončila, je legitímny. Nemusíme ho prijať, ale nie je to ani demagógia. Pomocným argumentom môže byť, čo sme písali pred tromi rokmi: Slovenská "koalícia koalícií" (Jacques Rupnik) nemá čo do šírky obdoby a bude malý zázrak, ak to doklepe do konca.
Isteže, dnes to už ako zázrak nepôsobí, ale dobre je nezabudnúť, na akých základoch sa budovalo. Od počiatočných predpokladov sa preto nedajú oddeliť ani výsledky. Jednoducho a jasne: Nech vnímame štvorročný výkon vlády ako katastrofu, či o čosi lepšie, vždy platí, že politická skladba sa na diele podpísala určujúcou mierou. A to je objektívny faktor, za ktorý nenesie nikto zodpovednosť. Až potom môžu prísť na pretras zavinenia subjektívne. Je ich do aleluja, hierarchiu príčin by sme však mali rozlišovať jasne.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
