zmyslami absorbujeme v priebehu oficiálnej kampane, sa rozhoduje zanedbateľné percento voličov - čosi od 2 do 5 percent. Známy je tiež bonmot, ktorý však nie je celkom bonmotom - že kampaň k ďalším voľbám začína hneď po vyhlásení výsledkov tých predchádzajúcich. Až do akej miery to platí, si uvedomíme nad dilemou, že asi akú šancu majú SDĽ a SOP spoločne vymazať straty a ratovať parlamentnú budúcnosť. Nulovú. Všeobecne platí, že štyri týždne kampane už na dlhodobých trendoch zmenia minimum. Na Slovensku a v ČR sa napr. ešte nestalo, aby sa cez 5 percent dostala taká strana, ktorá bola do štartu kampane stabilne podčiarová (v Maďarsku a Poľsku však áno - raz).
Poučenie je zrejmé: Politici, ktorí roztrubujú, že teraz to roztočia a otočia skóre, tárajú. Mali sa starať skôr. Ak napr. Hrušovský nedokázal od februára dvíhať preferencie KDH v rytme čo mesiac, to percento (ako sa zastrájal), manko nielenže nedoženie, ale o to jedno percento zrejme nenavýši konto strany ani vo finiši. Nepochodí ani Mečiar, ktorý zbytočne sníva o "svojich" 30 percentách - on môže tak maximálne vziať Gašparovičovi čosi späť z toho, čo mu ten pred mesiacom ukradol. A to ešte musí mať šťastie a predviesť toho zázraka, ktorý sa sľúbil, že sa odhalí ako jeho dobrodinec. Ha-ha. Radi si ho obzrieme, chumaja, ktorý Mečiarovi požičal 41 miliónov...
A tak ďalej. Trochu vratkejšia je asi len pozícia nových partají, ktoré majú užšiu základňu "verných" voličov a teda aj väčšie riziko odlivu hlasov na poslednú chvíľu (viď SOP °98). Na druhej strane majú ale aj vyššiu šancu uloviť čosi z nerozhodnutých.
Oficiálna volebná kampaň je teda viac rituálom politického života, než úsekom, v ktorom by sa reálne lámal chlieb. Výnimkou z pravidla sú mimoriadne agresívne, sugestívne, mobilizačné kampane. Také však dokážu vyvinúť iba najsilnejšie strany, keďže na to majú infraštruktúru. Takto sa medzi prvým a druhým kolom maďarských volieb Fideszu skoro podarilo zvrátiť beznádejný stav. Pamätná je tiež Klausova "mobilisace" v r. 1998. Ani tieto výnimočné produkcie však predpokladaný výsledok neotočili, iba ho urobili tesnejším. My môžeme byť spokojní; HZDS a ani Smer nemajú na to, aby sa zmohli na nejaký celoplošný nápor, ktorým by prehlušili všetko ostatné. Jediný, kto by sa o čosi podobné mohol pokúsiť, je Rusko, ale jedna TVM, akokoľvek vplyvná, je na to stále málo.
Vážnosť, s akou sa celý dej až do detailov berie, je preto dosť úsmevná. Nesmierne zábavný bol napr. spor medzi Ladislavom Oroszom a predsedom ÚVK, že či oficiálna kampaň začína o polnoci 21. augusta, alebo až o 14 00. Takáto hlúposť sa normálne viezla v agentúrach a lietali právne názory. A to v situácii, keď prvý billboard, ktorý vyvesil Smer, už azda oslávi aj narodeniny...
Fascinácia kampaňou zasiahla ale najmä mimovládky. Tie majú taký boom, že už zacláňajú stranám a reálne hrozí, že ich vytlačia na okraj diania. Najnovší hit je "morálny kódex médií počas volebnej kampane", ktorý MEMO 98 podstrčila na podpis nielen televíziám a niekoľkým rádiám, ale aj centrálnym denníkom. Dokument je plný banalít (zásada vyváženosti, nepreferovať žiadnu stranu a pod.), plus ako nadštandard sú ešte navešané hlúposti, ktoré len zdvojujú hlavné zásady.
Ide o totálne nezmyselnú iniciatívu. Elektronické médiá majú predsa svoje zo zákona dohliadacie orgány (RVR atď.). A pokiaľ ide o printové, toto je asi historicky prvý pokus (samozrejme v demokraciách) o nejakú centrálnu reguláciu. Až rozum zastáva; nie je celkom jasné, ako sa dá napr. zabezpečiť vyváženosť resp. objektivita politických komentárov.
Volebná kampaň nie je z pohľadu redakcií žiadna exkluzívna perióda, keď by sa mali správať nejako inak, než im káže profesionálna etika v medzivolebnom čase. Všetko navyše, čo sa vzťahuje ku kampani, určujú zákony, ktoré je treba dodržiavať, bez ohľadu na to, či MEMO drží stráž, alebo má voľno. Mimochodom, temer súbežne Rada pre vysielanie a retransmisiu oznámila, že začína s vyššou frekvenciou štandardného monitoringu. Jednoducho a jasne: Morálny kódex správania musí byť u slušného a profesionálneho média počas volebnej kampane rovnaký ako kedykoľvek. Projekt MEMO 98 je vôbec najväčší nonsens zo všetkých, ktoré tretí sektor spustil.
Je potešiteľné, že v ťažkých časoch, ktoré žijeme, má aspoň niekto na Slovensku peniaze. Bohužiaľ, ani za takú sumu, akou je 100 miliónov, sa nedá kúpiť zdravý rozum. Ten by celý tretí sektor už akútne potreboval.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
