plavbe na lodi, v možnostiach prepravy po svätej Hore, ako tiež Athos nazývajú.
Z hlavného mesta Karyes hadími chodníčkami
Po vystúpení z autobusu v Karyes som ostal úplne sám. Muži boli v skupinkách a väčšinou so sprievodcom. Môj pripravený plán poznávania mi zrazu bol málo osožný. Musel som sa prispôsobiť drsnejšej skutočnosti. Odkázaný sám na seba, zastavil som sa na miestnej pošte a prezrel malé obchodíky. Mnísi, ktorí sedeli naproti v malej reštaurácii, spolu s civilnými zamestnancami, lákali k posedeniu horúčavou vysmädnutých turistov a pútnikov. Pestrosť a sortiment nápojov, vrátane piva, bol na počudovanie veľký. Hlavné mesto sa ešte pred tisíc rokmi nazývalo Mesi (Stred). Tunajší katedrálny chrám Protáto je zasvätený P. Márii (15. 8.) a jeho výzdoba dielom macedónskej a krétskej školy zo 14. a 16. storočia. V chráme je uložená zázračná ikona - Axion Esti. Dominantná budova naproti kostolu slúži Svätému Spolku, ktorý tu zasadá a pozostáva z dvadsiatich zástupcov kláštorov. Ich mandát má trvanie jeden rok s právomocou správnou, zákonodarnou a súdnou. Pre riešenie každodenných záležitostí sú k dispozícii traja správcovia a jeden hlavný správca. Mníšsky štát má aj svoju vlastnú políciu. Spôsob života v kláštoroch je pospolitý a všetok majetok je spoločný. Priamo v mestečku a na okolí je postavených mnoho ciel, ktoré slúžia mníchom na príležitostný pobyt. Zástupcom kláštorov ako ubytovne slúži 19 domčekov nazývaných Konakia. Návštevníci sa tu ubytovať nemôžu. Kláštory, v ktorých sa dá ubytovať, sú vopred známe každému návštevníkovi. Z Karyes sa dá autousom dostať na druhú stanu ostrova do kláštora Ibiron, kde je aj koniec autobusovej trasy.
Len 10 minút trvá cesta z hlavného mesta k najbližšiemu kláštoru Kutlumusiu. Celý kláštor renovujú. Vďaka tomu, že robotníci mali obedňajšiu siestu, dostal som sa k umelecky a historicky najzaujímavejšej kaplnke "Fovera Prostasia", kde je uložená rovnomenná ikona Bohorodičky. Zatiaľ ešte širokou prašnou cestou som sa uberal ku kláštoru Stavronikita. Asi po pol hodine mi našťastie zastavilo dodávkové auto s civilnými zamestnancami. Na korbe som sa odviezol ku kláštoru. Mních, ktorému som sa ohlásil pri vstupnej bráne, mi ochotne poukazoval všetky vzácnosti, vrátane cennej ikony sv. Mikuláša zo 14. storočia. Tunajší chrám je najmenší na sv. Hore. Slnko bolo ešte vysoko na oblohe, a preto ponuku mnícha ostať v ich kláštore som neakceptoval. Tu sa začala aj jedna z najhorších ciest. Prudké stúpania a prekážky. Chodník lesom vystriedali kríky a vysoká tráva. Kráčať týmto porastom mi pomohla iba palica, ktorú som si doniesol so sebou. Potešenie z predierania týmito chodníčkami by určite mali milovníci jašteríc a plazov. V kláštore Ibiron, ku ktorému som došiel v neskoršom popoludní, je uložená zázračná ikona P. Márie a jedinečné rukopisy. Hoci je kláštorný areál veľký, pre rekonštrukčné prác neposkytuje ubytovanie pútnikom. Cesta do najbližšieho kláštora Filoteu pozostávala z lesnej cesty a chodníka s krovitým porastom. Bola príjemná, hoci som mal strach z neznačených a zarastených cestičiek a z toho, či do zotmenia dorazím do kláštora. Zurčiace potôčiky, ktoré sa začali objavovať, spev vtákov a opojná vôňa tunajšej bohatej vegetácie mi začali pripomínať známe tropické lesy v okolí rieky Kway v Thajsku. V lesnatých severných svahoch má prevahu jedlý gaštan. Keďže október je mesiac, kedy dozrievajú ich plody, boli všade. Čerstvo rozryté chodníky ma upozorňovali, že jediní zberači tunajších gaštanov, diviaky, odišli len pred chvíľou do blízkeho krovia.
V kláštoroch vítajú pútnikov s poldecákom "cipura"
V podvečer som našťastie dorazil do kláštora obklopeného lesmi. Privítanie - pohostenie mníchov pozostávalo, tak ako aj v ďalších kláštoroch, z pol deci gréckej národnej hroznovej pálenky "Cipuro". Svojráznu arómu jej dodáva rastlinka voľne rastúca v prírode, veľmi podobná nášmu kôpru, 4 - 5 kúskov rahatu (ovocné želé cukríky) a pohára studenej vody. Prišiel som práve, keď mnísi a pár turistov vchádzali do jedálne na večeru. S plecniakom som dnu nesmel, musel som ho nechať predo dvermi jedálne. Keďže to bola moja prvá večera v spoločnosti mníchov, snažil som sa prispôsobiť a odpozorovať všetky zvyky, ktoré sa v kláštore dodržiavali. Pred každým jedlom aj po ňom sa spolu s mníchmi postojačky modlili (po grécky) aj návštevníci. Počas jedenia jeden z mníchov čítal príbehy zo života svätých. Na čelnom mieste vpredu sedel predstavený kláštora a potom ostatní mnísi, na konci návštevníci. Odchod z jedálne je hierarchický, podobá sa sprievodu. Návštevníci opäť odchádzajú poslední. Vo všetkých kláštoroch sa k večeri podávalo červené víno v džbánikoch. Vypestované bolo v athoských viniciach. Naliať si mohol každý podľa chuti. Ubytovanie je väčšinou zvlášť pre ortodoxných a zvlášť pre cudzincov iného vyznania. Mal som šťastie, prevažne som spal sám. Izby bývajú pre dvoch ale aj pre väčšie skupinky. V kláštoroch, hlavne na severnej strane, ako sú Filotheu, Karakallu a v najväčšom Laurase s najbohatšou knižnicou a zbierkami sú izby pre hostí, ale aj mníchov typickom starom kláštornom štýle. Na druhej strane Athosu, napríklad v kláštoroch Agios Pavlas a Dinission, sú už ubytovacie priestory vynovené, vrátane moderných sociálnych zariadení, pričom tajmnosť a posvätnosť sakrálneho prostredia nie je narušená. Kláštory sa od seba odlišujú hlavne architektúrou a vzácnosťou zbierok, život a spôsoby denného režimu sú väčšinou podobné.
(Pokračovanie nabudúce.)
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
