svedectvom dní, ktoré znamenali koniec Pražskej jari. Všetci chceli poslať správu svetu o tom, čo sa stalo. Niekedy aj s nasadením života prinášali reportéri obrázky z ulíc.
V centre diania nechýbali ani kameramani z košického štúdia STV. Tibor Varga bol jedným z nich. Aj jeho zábery poslúžili po nežnej revolúcii režisérovi Ivanovi Toronskému v dokumentárnom filme Návraty 68. Na zostrihanie čakali v archívoch, či ukryté v súkromí, viac ako dvadsať rokov.
"Nakrútili sme kilometre materiálu. Zásluhou bratislavských kolegov sa časť podarilo prepašovať von z Československa," spomína si Tibor Varga.
Necelý mesiac pred 21. augustom sa kameramanovi z košického štúdia Ladislavovi Šidelskému podarilo tajne nakrútiť, napriek veľkým bezpečnostným opatreniam a utajovaniu miesta schôdzky, stretnutie Brežneva a Dubčeka v Čiernej nad Tisou. Uskutočnilo sa 29. júla. Zábery vznikli spoza okna toalety. Podarilo sa ich prepašovať do Prahy a potom obleteli celý svet. Sú jediným obrazovým dokladom o tejto udalosti, ktorá na chvíľu, aspoň zdanlivo, upokojila stupňujúcu sa nervozitu našich východných susedov. Málokto však tušil, že táto "úľava" potrvá iba necelý mesiac, 21. augusta prekročili vojská Varšavskej zmluvy hranice Československa na niekoľkých miestach.
Medzi prvými strategickými objektmi Rusi obsadili košické televízne štúdio na dnešnej Timonovej ulici. Prišlo na rad po vysielači Dubník. Vtrhli na jeho dvor s obrneným transportérom, aby zabránili ľuďom vysielať.
"Nevedeli však, že sú dve možnosti. Bez ich vedomia pokračovala výroba niekoľko dní v náhradných priestoroch na Rastislavovej ulici. Prišli na to, že vysielame, až o niekoľko dní," hovorí Tibor Varga a ako dodáva, v provizórnych priestoroch pracovali ľudia s obrovským nasadením.
"Zachytil som, ako odnášajú mŕtvych"
"Nakrúcali sme všade, kde sa len dalo. Aj v pitevni Vojenskej nemocnice, kam odnášali mŕtvych. Práve v Košiciach ich bolo najviac, rovných šesť a ranených bolo tuším vyše päťdesiat. Zraneniam sa nevyhli ani ruskí vojaci. Ruského šoféra trafila tehla do tváre.
Začal som točiť hneď ráno, keď prichádzali vojská. Bolo to stále nebezpečnejšie. Ľudia sa motali medzi tankami, mnohí mali pri uchu rádio, počúvali, čo sa vlastne deje. Niektorí sa začali s vojakmi hádať, iní vysvetľovať. Tí mladí za to, čo sa stalo, vlastne nemohli, mohli za to starí, čo ich sem poslali. Niektorí ľudia dokonca regulovčíkom dávali najesť. Pomaly sa však situácia zhoršovala a zhoršovala. Až prišlo k streľbe. Ľudia sa rýchlo rozpŕchli a poschovávali sa za vtedy ešte nedostavaný hotel Slovan. Bol tam iba múr s lešením. Odtiaľ hádzali tehly. Tanky potom začali krúžiť hlavňami a mierili do vzduchu. Vojaci začali strieľať do ľudí. Zachytil som, ako odnášajú mŕtvych. Vozili ich do vojenskej nemocnice," hovorí Tibor Varga.
Na jednom zo záberov vidíme otvorenú sanitku s mŕtvym telom mladého chlapca v džínsovej bunde. Ľudia gestikulujú, kričia, hystéria sa stupňuje... Výstrely už nie sú iba do vzduchu. Dav prevracia vojenský džíp, jeho osadenstvo bezhlavo uteká.
"Nemohli sme nakrúcať tak, aby nás vojaci videli. Na začiatku sme sa mohli ukryť medzi ľuďmi, lebo ich tam bolo milión. Potom sme natáčali spoza rohu, z miesta, kde dnes stojí obchodný dom Dargov. Neskôr z okien okolitých domov a zo strechy osemposchodového domu. Ležali sme tam na bruchu s redaktorom Mrízom. Zvalili sme sa vo chvíli, keď začala na nás mieriť hlaveň tanku a potom vystrelila do vzduchu," rozpráva Tibor Varga.
Holými rukami proti tankom
Zo záberov, ktoré prinášal do strižne, sa mnohým roztriasli ruky. On sám si však vraj vo chvíľach, keď mal hľadáčik kamery na oku, neuvedomoval všetku tú hrôzu.
"Keď človek drží bzučiacu kameru v ruke, vníma inak. Je mu jedno, či sa okolo strieľa, padajú mŕtvi. Samozrejme, že tie mŕtvoly a odvaha ľudí so mnou urobili svoje. Obdivoval som tých hrdinov, ktorí zakaždým vyskočili spoza múrika a hodili do tanku tehlu. V takýchto scénach bola obrovská zlosť a bezmocnosť. Obrovský nepomer, ľudia bojujúci s tankami holými rukami a tehlami. Nemali šancu," zamýšľa sa Tibor Varga.
Mnohé filmy prežili iba vďaka tomu, že ich ktosi ukryl v súkromí, iné skončili v archívoch ÚV KSČ, alebo ŠTB. Vymazať dejiny sa však za normalizácie, ktorá prišla potom, našťastie nepodarilo.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
