neoľutoval. Pri tejto príležitosti sme tohto zaujímavého človeka s citeľným českým prízvukom požiadali o rozhovor.
Pán Krásenský, niektorí Michalovčania vás poznajú ako bývalého hygienika, iní ako hudobníka či spisovateľa. Nikto však nevie, ako ste sa dostali na Zemplín, lebo evidentne nie ste tunajší...
- Narodil som sa v Kolíne a za tým, že žijem v Michalovciach, nemožno hľadať nič iné ako ženu. K nej ma zase priviedla muzika, ktorá mala byť pôvodne mojím chlebíčkom. Keď som v päťdesiatych rokoch prejavil záujem študovať na pražskej AMU, kádrovčík poznamenal, že "s muzikantmi socializmus nevybudujeme" a odporučil ma na potravinársku chémiu. Popri štúdiu som s kapelou hral po baroch v spoločnosti Vlacha či Kreutgartnera. Na jednej z príležitostných akcií som sa zoznámil so svojou prvou manželkou. Kvôli nej som zanechal "stovežatú" a v roku 1958 som presídlil na "ďaleký východ" s tichým plánom, že sa do piatich rokov vrátim. Nevyšlo to. Kto sa raz napije vody z Laborca, už neodíde. Ale neľutujem.
Praha verzus Michalovce...Ako ste sa v Zemplíne šesťdesiatych rokov opäť dostali k hudbe? Naviac, swingovej?
- O swingu tu v tom čase nikto nič nepočul, ale nevzdal som to. Začal som spolupracovať s dychovkárom Júliusom Beranom a postupne som niektorých muzikantov "pretiahol" k sebe. Tak vznikla prvá swingová kapela, ktorá hrávala v Parku, Grande či Jalte. Vtedy mali v baroch plno a barmani sa tešili, že im dobre idú kšefty(smiech).
V časoch totality asi moderná americká hudba nie veľmi "rezala " do krajiny, kde sa budoval socializmus? Nemali ste s tým problémy?
- Že či. Medzičasom som z prvého pracoviska, michalovského pivovaru, prešiel pracovať na "hygienu" a automaticky si ma pozvali na koberec na OV KSS. Vyčítali mi, ako môžem robiť americkú hudbu. Vysvetlil som im, že to je pôvodom černošská hudba a teda vytvorila ju skupina ľudí, utláčaná kapitalistami(smiech). Keď ma však začali podozrievať, že profitujem z toho, že cez deň chodím do podnikov na hygienické kontroly a večer tam hrám, rozhodol som sa dať prednosť práci. Muzikálna hladina sa nado mnou zavrela až do nežnej revolúcie. Snažil som sa kompenzovať tento hendikep prácou a cestovaním.
Nikdy ste nekoketovali s myšlienkou vstúpiť do strany?
- Ani nápad. Som apoliticky zmýšľajúci človek a tejto línie sa nevzdám. Priznám sa, že som nikdy nebol bojovník za, ale ani proti socializmu. Ponuky od politických subjektov som mal aj po roku 1989, ale na žiadnu som nereflektoval.
V máji uzrela svetlo sveta vaša prvotina Pozitívne správanie. Kto sa ponorí do jej stránok, pochopí, že je to čosi iné ako príručky asertivity. Ako ste sa dostali k písaniu?
- Táto myšlienka vo mne tlela dlho, ale kvôli pracovnej zaťaženosti som dlho neprechádzal od idey k činu. S plnou vervou som sa do toho pustil až na dôchodku, keď som sa "pretlak" zaujímavých skúseností a poznatkov rozhodol knižne tlmočiť aj ostatným. Ako hudobník som síce extrovert, ale ako spisovateľ skôr inklinujem k introvercii. Knihu som písal tri roky, izolujúc sa od literatúry podobného rangu. Tú som si prečítal až po vydaní mojej a pri porovnávaní som s úľavou skonštatoval, že moja kniha je iná ako ostatné.
Čo myslíte tým, že je podľa vás iná?
- Snažil som na ňu už pri jej tvorbe pozerať očami budúceho čitateľa. Viem, že mnohí z nás neznášajú dlhé mentorovanie a nekonečné rady. Preto som sa stránky knihy snažil prešpikovať úsmevnými príhodami, vtipmi či aforizmami. Asi to zabralo, keď o ňu ľudia prejavujú záujem, čo ma veľmi teší. V jednotlivých kapitolách hovorím o práci, správaní sa na pracovisku, umení kompromisu, priateľstve, láske, nevere, hriechu... Nie som však žiadny puritán, neznášam totiž extrémy. Mám rád ženy, kvalitné víno a dobré, hoci pikantné vtipy. Ale viac neprezradím, prečítajte si knihu...(smiech).
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
